Kráľ polovičnej krvi

XIII

„Ty si ten najväčší somár, akého poznám!" zakvílila Mordelai a za okamih už stískala Mardana v tuhom objatí. „Prečo si to urobil? Ty hlupák! Mňa by ochránila otcova krv, ale ty...teraz si vyhnancom!"

„A vy ste vyhnancami so mnou, začo všetci vďačíme tebe," podotkol Mardan, načo pocítil buchnutie po chrbte. Zakašľal, lebo Mordelai si potrpela na poriadne buchance.

„Tak si kráľom vyhnancov!" Oddialila sa od neho a Mardana zaskočilo, že na jej tvári vidí slzy. Zmývali jej z líc farby, ktorými si zamaľovala biele miesta na ebenovej pokožke. „Dofrasa, Mardan! Mohli ťa zato popraviť! Čo by sme potom bez teba všetci robili? Ani si nevieš predstaviť ako som..." Zahryzla si do pery tak silno, div si ju nerozhryzla a namiesto dopovedania myšlienky zasa Mardana objala. Aj keď mu napokon nepovedala, že sa oňho bála, Mardan to vedel. Cítil to v jej roztrasenom objatí a v jej slzách, ktoré mu pokropili krk. Aj jemu sa uľavilo, keď si vypočul cisárov verdikt. Musel uznať, že vyhnanstvo nepovažoval za ktovieako prísny trest; veď aj tak v Lesoch Lauvalie už dávno nebol doma.

Keďže už bola pokročilá popoludňajšia hodina, dostali poloviční ešte jednu noc, ktorú môžu stráviť v Lauvale a hneď ráno sa poberú kadeľahšie. Všetci sa teda zhlúčili na Jazernom nádvorí, kde sa chystali prebdieť túto poslednú noc. Nikto o nich veľmi záujem nejavil, iba tu a tam o nich zavadil pohľadom niektorý lauvalský jazdec na stráži. Na Mardanovo sklamanie sa pri nich nezastavila ani Laethia, od ktorej čakal aspoň zopár slov, keďže mu tak veľkoryso naložila na plecia zodpovednosť za národ polovičných.

„Mardan, Mardan, Mardan!" pišťala Auren, vytrhnúc poloelfa zo zamyslenia. Vbehla mu priamo do náruče a vzrušene drmolila: „Keď ty si kráľ, tak ja som princezná, však je to tak, Mardan? Však áno? Však som princezná?"

Od srdca sa rozosmial. Pohladil dievčatko po vlasoch a láskavo prikývol so slovami: „Isteže si princezná, Auren."

Vzápätí ho pichlo pri srdci, lebo si uvedomil, že aj Auren je teraz medzi vyhnancami – a ako by sa mohla stať lauvalskou jazdkyňou, keď je vykázaná z elfských ríš? Dúfal, že leví ošiaľ ju čoskoro prejde a že bude radšej princeznou než jazdkyňou.

„A teta Mordelai je kráľovná!"

Teta Mordelai pobavene pokrútila hlavou. Poslala Auren za levicou, ktorá sa prišla napiť vody z jazierka, a len čo s Mardanom osamela, prisadla si k nemu. „To, čo si urobil, malo pre mňa veľký význam," povedala tak vážne, až Mardan zvraštil čelo nad nečakanou váhou jej slov. „Chcem, aby si vedel, ako veľmi si cením tvoju odvahu a priateľstvo."

Vytiahla spoza opaska dýku, ktorej rukoväť zdobili obsidiány, a jedným ťahom si rozrezala kožu na dlani.

„Mordelai!" vykŕhol Mardan, nevediac, prečo to Mordelai urobila.

Vzápätí mu to objasnila: „Dôverujem ti vlastným životom, Mardan. Dôverujem ti tak, že spojím svoj život s tvojím v pokrvnom pute. Pokrvní priatelia sú rodina, ktorú si sami vyberáme. Bude mi cťou stať sa tvojou sestrou, ak sa ty staneš mojím bratom."

Mardanovi padla sánka. Takéto silné gesto od Mordelai nečakal. Nečakal ho od nikoho. Pokrvné bratstvá boli veľmi vzácne, pretože len zriedkavo si dvaja jedinci navzájom tak dôverovali, že vložili svoje ja do rúk niekoho iného. Bol to prejav najhlbšej dôvery. Nezvratné pripútanie k druhej osobe v zmysle najsilnejšieho priateľstva, aké sa vo svete mohlo zrodiť.

Bol dojatý Mordelainou dôverou v neho a zároveň cítil, že pokiaľ jestvuje niekto, komu by vlastným životom dôveroval on, tak je to práve táto poloelfka. Navzájom si zachránili krky, kryli si chrbty, pomáhali polovičným postaviť sa na nohy. Kto iný by sa mohol nazývať jeho pokrvnou sestrou? Nikto. Ani Laethia nie, pretože do tej sa zamiloval inak. Jedine Mordelai mal rád presne takou priateľskou láskou, aká toto nezvyčajne hlboké puto potvrdzovala.

Bez jalových rečí jej zobral dýku a tiež si rozrezal kožu. Jeho krvácajúca dlaň sa spojila s Mordelainou v pute krvavej mágie, ktoré z nich naveky učinilo rodinu. Súčasne sa dívali tomu druhému do očí a mali pocit, že sa stávajú jedným. Ich myšlienky sa zladili, zdieľali svoje obavy, radosti, starosti i túžby. Akoby ich prepojil most, cez ktorý to všetko prúdilo od jedného k druhému.

Pripravení na nový začiatok? Kto by si pomyslel, že sa to azda chýli ku koncu - alebo že nebodaj tot je koniec, tak toho rada vyvediem z omylu. Ledva, horko-ťažko sa blížime k polovici príbehu. Kam asi povedú kroky vyhnancov?