Kráľ polovičnej krvi

V

Dnes sa zúčastníme snemu elfských kráľov. Ale nebojte, nebude to vôbec nuda...vďaka Mordelainmu podrezanému jazyku a Mezzeiahovej tichej vojne s ostatnými vládcami :-)

Východné elfské ríše boli v mape zakreslené ako jedna rozľahlá zem zvaná Lauvalia. V skutočnosti sa jednalo o dve elfské kráľovstvá, ktoré však žili tak vrastené jedno do druhého, že ich zvyšok neelfského sveta vnímal ako jeden celok. Prvá elfská ríša, ktorú Mezzeiahova družina prekročila na východnej pevnine, boli Lesy Lauvalie, domov lesných elfov. Mardan sa tam neustále obracal, pretože to bola jeho bývalá domovina. Jednak mal stále pocit, že ho odniekiaľ sledujú čističi a jednak bol zvedavý, či náhodou nenatrafí na iného poloelfa. Ani čističi, ani poloviční, sa však neukázali.

Lesy Lauvalie sa uzatvárali okolo druhého elfského kráľovstva, v ktorom sídlil rod najvyššie postaveného elfského druhu. Mesto Lauvale bolo domovom dračích elfov, sídlom cisárskeho dvora. Neboli to však iba dračí elfovia, kto v tomto meste žil. A ani samotné mesto nebolo také, aké mávajú ľudia.

Lauvale sa rozprestieralo na stolovej hore, ktorá čnela z prostriedku Lesov Lauvalie ako srdce elfskej ríše. Túto horu tvorilo niekoľko kaskádových terás a každá z nich patrila jednej zvláštnosti mesta. Celkom dole, na úrovni Lesov Lauvalie, žili lauvalskí jazdci. Boli to lesní elfovia, ktorí osedlávali chrbty vznešených bielych levov žijúcich v lesoch. Tvorili ochranu posvätného mesta a dračieho rodu. Skupina týchto jazdcov sa pripojila k Mezzeiahovej družine a sprevádzala ju do vyšších kruhov Lauvale.

O stupeň vyššie ležalo Jazerné nádvorie, na ktorom sa odohrávala Noc proroctiev. Prechádzajúc cez toho miesto Mordelai Mardanovi vyrozprávala, ako na tomto mieste Hviezdna veštkyňa odhalila tváre budúcich vladárov cisárskeho dvora.

„Takže tým dvom bolo predpovedané veštkyňou, že sa stanú cisárskym párom a kvôli tomu ich teraz idú zasnúbiť?" uisťoval sa Mardan, že ju pochopil správne. „A po terajšom cisárovi prevezmú vládu."

„Správne," pritakala Mordelai.

„To je vážne celé založené iba na slovách nejakej veštkyne?" Mardan nerozumel, prečo sú elfovia takí závislí na veštbách. Ako polovičný ani nevedel o tom, že nejaká Noc proroctiev existuje. Skutočnosť, že niekomu veštica povie, čo má robiť a on to slepo nasleduje, mu pripadala pritiahnutá za vlasy. „Nikto sa ich neopýtal, či to vôbec chcú? Iba odovzdane kráčajú po chodníku, čo im vystlala veštba? Veď to je ako byť v zajatí, nemôcť sa slobodne rozhodnúť..."

„V zajatí vlastného osudu," riekla Mordelai. „Hviezdna veštkyňa je posvätnou osobou aj pre dračích elfov a to už je čo povedať. Tlmočí veštby z hviezdnej ríše. Hovorí sa, že priamo od bohyne Zuntarie."

„To nič nemení na tom, že je to čudné. Viera elfov v proroctvá im berie slobodnú vôľu," trval Mardan na svojom.

„Ja ti neberiem slobodnú vôľu mať tento názor," uzavrela túto kapitolu Mordelai, „nevyrastal si v rovnakom učení ako ostatné elfské deti, takže túto vieru zakorenenú nemáš."

Nad Jazerným nádvorím sa otvárala kaskáda, na ktorej ležali prekrásne záhrady plné kríkov rastúcich do nádherných tvarov. Neraz sa dalo ocitnúť zoči-voči drakovi alebo gryfovi, ktorých telá tvorili zelené lístky. Koruny prastarých stromov sa navzájom spájali lianami, po ktorých prechádzali hliadky malých zelených škriatkov žijúcich v harmónii so stromovými vílami. Ovzdušie napĺňala sladká vôňa rôznofarebných kvetín, bzukot včiel a uchu lahodiaci spev vtáctva.

V záhradách stáli vysoké štíhle domy z bieleho kameňa, prerastaného hnedými koreňmi a konármi okolitých stromov. Typické boli do neba čnejúce vežičky a úzke okná, ktoré obrastal brečtan. Každý z týchto domov sa dal pokladať za malý palác a práve v nich žili dračí elfovia. Cisársky palác bol samozrejme najvyšší a mal najviac vežičiek.