Double love 2

8

Ráno som vstávala do práce s úplnou nechuťou. Vôbec sa mi nechcelo, najradšej by som ostala v posteli celý deň, no bohužiaľ každý má svoje povinnosti. Pravdu povediac, závidím Maximusovi.

V práci som bola zaspatá a nevnímala som, tak ako by som mala vnímať. No to myslím, že každý z nás. V kaviarni sme boli všetci, teda okrem Maxximusa. Chodí sem len na brigádu, takže nech sa doma poriadne vyspí. Aspoň on.

,,Byung, zvoní ti telefón"prišla ku mne Karen. Mala som šestnásť zmeškaných hovorov od Jaei. Rýchlo som hovor prijala.
,,Áno, Jaea?"ozvala som sa.
,,No konečne, Byung. Volám ti už niekoľko dní na tvoj nový telefón, ale nezdvíhala si, tak som vyskúšala ten starý... Byung, musíš okamžite prísť do Kórei"zarazila som sa.
,,P-prečo?"ozvala som sa.
,,Tvoja babka...je veľmi chorá"začali sa mi triasť ruky. Bola som hlúpa. Celé tie roky som ju neprišla ani navštíviť a cez leto, keď som ešte bola s Jungkookom som ju mala ešte navštíviť, no neurobila som to. Ah, som taká hlúpa.
,,Ja...napíšem ti"povedala som, a zrušila hovor. Zaklonila som hlavu dozadu.
,,Deje sa niečo?"ozvala sa Karen, ktorá stála celý čas za mnou. Smutne som si povzdychla. Tlačili sa mi slzy do očí, pretože som na ňu úplne zabudla. Som hrozná vnučka!
,,Musím ísť do Kórei, pretože moja ...babka je veľmi chorá"rozplakala som sa. Karen ku mne podišla a pevne ma objala.
,,Choď sa domov pobaliť, musíš tam prísť čo najskôr"povedala, keď sa odtiahla.
,,Ďakujem"postavila som sa a šla to povedať Federicovi a Jessice. Všetci ma pochopili. Federico povedal, že to nahlási šéfovi a že sa mám ísť rýchlo pobaliť. Všetkých som ďakovne a zároveň na rozlúčku objala. Potom som šla k Federicovi domov, kde som nahádzala svoje veci do kufra. Rýchlo som sa pozrela, kedy mi letí lietadlo. Mala som šťastie. Letelo o hodinu.

Rýchlo som ešte napísala Jaei.

BeomByung
Lietadlo mi ide o hodinu, letím do Kórei

Zavolala som si taxík a vybrala sa na letisko. Rýchlo som si kúpila letenku, prešla cez kontrolu a utekala na lietadlo. Neverím tomu, že sa vraciam späť do Kórei...

Cesta trvala pár hodín. Čiže som sa trochu vyspala.

Po dlhšom čase lietadlo pristálo. Vystúpila som a vzala si svoj kufor. Letisko bolo akési...iné. Veľa sa tu toho zmenila od môjho odchodu.
,,Byung..."ozval sa niekto za mnou. Pozrela som sa za seba. Stála tam Jaea.  Vyzerala...vyspelo. Slzy sa mi natlačili do očí. Pevne som ju objala.
,,Tak rada ťa vidím"povedala som.
,,Aj ja teba, škrečok"odtiahla som sa od nej. Rýchlo si zotrela slzu, ktorá jej ztiekla po tvári. Potom sa na mňa naštvane pozrela a začala ma biť.
,,Si ty normálna?! Prečo si sakra odišla?! Bez rozlúčky, nikomu si nič nepovedala! Jeon-"zastavila som ju.
,,Jeho meno už nevyslovuj"povedala som a s Jaeou šla preč z letiska.
,,Ale mala by si vedieť, že...prišla som s Yoongim"povedala.
,,S Yoongim. Jaea, no taak, o mojom príchode nemal nikto vedieť"povedala som. Jaea pretočila očami.
,,Vie to iba Yoongi, nikto iný"povzdychla som si. Svoje veci som si dala do Yoongiho kufru a nastúpila do auta.
,,Ahoj...Yoongi"pozdravila som sa.
,,Zdravím, Byung. Kam máš namierené?"opýtal sa ma. Zamyslela som sa, no potom som sa rozhodla.
,,K otcovi"povedala som. Cítila som sa zle. Tak...nevítane. Ale čo som mohla asi čakať.

Najprv odviezol domov Jaeu. Potom mňa. Medzi nami dvoma vládlo nepríjemné ticho. Ani jeden z nás pravdepodobne nevedel, ako začať konverzáciu. Pozrela som sa von oknom a hrala sa so šnúrkou, ktorú som mala na svojej mikine.
,,Čo si tak ticho. To je u teba nezvyčajné"ozval sa. Pozrela som sa na neho a potichu sa zasmiala.
,,Neviem o čom sa mám s tebou rozprávať..."povedala som. Yoongi nadvihol obočie.
,,Napríklad o tom, prečo si utiekla bez rozlúčky a nikomu nič nenapísala"zarazila som sa.
,,Prestaň s tým"povedala som.
,,Chcem vedieť odpoveď, tak hovor"zastavil pred otcovím domom.
,,Nie, ty chceš, aby som mala ešte väčšie výčitky ako doteraz. Myslíš si, že som sa necítila blbo, keď som odišla bez toho, aby som niekomu niečo povedala. Môj život sa po príchode do Španielska zmenil o 360 stupňov. Ľutovala som to. Ale čo som mala podľa teba asi robiť. Sedieť doma v Kórei na riti a plakať, pretože ma Jeon podviedol a ty si sa ku mne správal, ako debil? Toto som mala urobiť?"dokončila som svoj krátky monológ.
,,Byung, ospravedlnil som sa ti. Myslel som si, že už je medzi nami všetko v poriadku"povedal.
,,Momentálne nie je nič v poriadku, ale ďakujem za odvoz, pekný zvyšok dňa ti želám"vystúpila som z auta a vybrala si svoju batožinu. Potom som pomaly podišla k dverám a zazvonila. Nikto nič. Skúsila som to ešte pár krát, lenže asi nie je doma. Vytiahla som svoj starý kľúč a odomkla. Všade bolo ticho. Veci som si položila na pohovku. Vzala som si len ruksak, kde som si nahádzala pár potrebných veci. Idem k mame. A potom k babke.

Vyšla som z domu von a zamkla. Yoongi býval stále vedľa nás. Šla som pešo k mamke. Mala som ísť z letiska radšej pešo alebo ísť s taxíkom. Teraz mám ešte väčšie výčitky svedomia ako som mala. Bože som vážne hlúpa. Vďaka Yoongi, argh. Neustále ma musí upozorňovať alebo vypočúvať ako nejaké malé dieťa. Akoby to bola jeho starosť.

Keď som už bola pri matkinom dome, zazvonila som. Opäť mi nikto neotvoril. Povzdychla som si a šla na stanicu, kde som si pozrela, kedy ide vlak. Chvála Bohu za pol hodiny. Mám na takéto veci proste šťastie.

Všimla som si nejakú partiu. Smiali sa tam a zabávali. Takéto niečo som ja už dlho nezažila. Lenže...všimla som si tam niekoho známeho...no..skvelé. Jeon. Ešte tento tu chýbal. Čo som komu urobila, že musím mať takéto hlúpe nešťastie. Som nejaký magnet na priťahovanie idiotov alebo čo?

Odísť nemôžem, pretože za 23 minút mi ide vlak, takže musím len čakať a dúfať, že ma nespozná. Veď aj tak som urobila pár malých zmien na sebe, takže by ma nemal spoznať. Ešte k tomu mala som na sebe dioptrické okuliare. Často ich nenosím, takže ľudia nie sú zvyknutý ma takto vidieť.

Ani som si neuvedomila, že ich po celý čas sledujem. Uvedomila som si to až potom, keď ku mne podišli. Trošku som zpanikárila. No...trošku viac, ak mám byť úprimná.
,,Ahoj, krásna slečna. Chceš sa zoznámiť?"povedal jeden z nich. Boli tam piati chalani vrátane  Jungkooka a tri dievčatá. Jedno sa držalo za ruku...s Jeonom. Bolo mi hlúpe sa na to pozerať, no neustále mi tam utekal zrak. 
,,Nie, vďaka"povedala som. Snažila som sa znieť inak, aby ma Jeon nespoznal po hlase. Jeon sa neustále sa na mňa pozeral, akoby sa snažil ma rozpoznať. Partia sa zasmiala. Teda okrem Jungkooka.
,,Čakáš na vlak?"opýtal sa ma jeden z nich.
,,No asi by som tu inak nestála"povedala som. Mala som sto chutí ich poslať niekam do teplých krajín, no musela som sa krotiť.
,,Fuuha, aká-"nedokončil, pretože mu Jeon skočil do reči.
,,Nepoznáme sa odniekiaľ? Prídeš mi veľmi povedomá"začala som sa triasť na celom tele. Myslela som, že tu odpadnem. Teraz sa nesmiem prezradiť. 
,,Nie. V živote som ťa nevidela, teraz ma ospravedlňte o chvíľu mi ide vlak"rýchlo som od nich odišla a skryla sa za stenu.

Bože...on má vážne priateľku. Ahh a čo iné som si mohla myslieť? Že tu bude celých päť rokov na mňa čakať pokiaľ neprídem? No nie. Argh, čo to je sakra so mnou.

Vlak mi po chvíli prišiel, tak som nastúpila s pocitom smútku. Sadla som si k oknu a sledovala partiu zabavajúcich sa ľudí.