Pavučina lží

KAPITOLA 2|

NADIA

,,Čo je to za miesto, Tristen?" opýtam sa nervózne, keď ošarpanými schodmi vystúpime na najvyššie, štvrté poschodie.

,,Už som ti hovoril. Býva tu môj kamoš. Nezdržíme sa dlho. Má tu menšiu párty," usmeje sa doširoka a ruku mi položí na chrbát.

Potlačí ma, aby som pridala do kroku a ja tak neochotne urobím. Z nevysvetliteľného dôvodu pocítim na mieste, kde sa ma dotýka zimomriavky. Nie rovnaké, ako do teraz.

Znovu sa bojím. A znovu sa svoj strach snažím udržať hlboko v sebe.

Zastavíme sa pred starými dverami ktoré svietia farbou bez jediného života. Žltá? Možno zelená. Nedokážem to rozoznať. Okamžite mi do nosa udrie nepríjemný pach cigariet a trávy. Hudbu, ktorá sa nesie miestnosťou nepoznám. Je to len akási rytmická zmes bubnov a rôznych iných nástrojov. V miestnosti sa okrem neporiadku nachádza starý gauč, dve fotelky, niekoľko stoličiek a malý konferenčný stolík. Pohliadnem na fľaše od alkoholu a tabak, ktorý sa váľa po stole. Na druhej strane miestnosti visí na stene plazmová televízia, ktorá je vlastne jediným zdrojom hudby. Na gauči pre štyroch sedí najmenej desať ľudí, ktorí sa na seba lepia a nahlas sa smejú.

Do tohto momentu si nás nikto príliš nevšíma, až pokým ku nám nepodíde vysoký blondiak s vlasmi vyčesanými dohora. Nevyzerá zle, no jeho výraz mi je okamžite nesympatický. Oči má podliate krvou od množstva alkoholu a som si istá, že aj trávy. Minimálne. Prezerá si ma tými červenými očami, pre ktoré ani len nedokážem odhadnúť ich pravú farbu a doširoka sa usmeje.

,,To je tá tvoja malá..."

,,Hej. To je ona," preruší ho Tristen skôr, ako by stihol povedať niečo nevhodné.

Napriek tomu ma však jeho reakcia zarazí a prekvapene nadvihnem obočie.

,,Ahoj, krásna dáma. Tom je k vaším službám," vystrie pred seba ruku.

Nemám chuť sa ho dotýkať. Zároveň však nechcem ukázať, aká som zbabelá. Premôžem všetok strach, ktorý mi do tohto momentu bránil sa čo i len nadýchnuť a urobím nesmelý krok dopredu. Ruku vystriem pred seba presne tak, ako Tom a na pokožke pocítim teplo jeho dlane, do ktorej mi ju starostlivo obalí.

,,Nemusíš sa báť, my nehryzieme," rozosmeje sa nahlas a ku jeho protivnému hlasu sa pridá aj ten Tristenov.

Automaticky ruku stiahnem ku sebe a nalepím sa na Tristena presne tak, ako som to plánovala už na začiatku. Nie je to preto, že mi jeho prítomnosť razom chýba ešte viac. Je to preto, že je jediný, koho na tomto odpornom mieste poznám a som si istá, že keď vypadneme, dám mu pocítiť všetky výčitky, ktoré ma pália na jazyku.

,,Tak, čo si dáte?" opýta sa Tom a rukou mávne okolo seba. ,,Ešte tu ostal nejaký chľast, ale pre teba mám niečo špeciálne," žmurkne na Tristena.

,,Preto som tu," rozosmeje sa a skôr, než stihnem akokoľvek zareagovať sa oslobodí z môjho zovretia. ,,Počkaj tu," prikáže mi a nasleduje Toma do kuchyne.

,,No super," zamrmlem si sama pre seba a poobzerám sa okolo.

Najradšej by som odišla okamžite a nechala Tristena so svojou partiou hlupákov. Môj pohľad sa stretne s chlapcom, ktorý len donedávna objímal dievča približne v mojom veku. Pochybujem, že vôbec vníma čo sa s ňou deje. Pomaly sa postaví a s jemným úsmevom na perách podíde až ku mne.

Výborne!

Rukou si prejde po vyholenej hlave a zahryzne si do spodnej pery pri tom, ako si ma zaujato prezerá. Pri pohľade na neho sa mi dvíha žalúdok.