Pavučina lží

KAPITOLA 42|

THEO

,,Richard? To som ja," zaklopem opatrne na dvere môjho brata.

Nepamätám kedy naposledy som tu bol. Asi to bolo v deň, keď som sa sťahoval do Nashvillu a bral si z domu posledné veci.

,,Vypadni!" ozve sa z izby, sotva stihnem urobiť jeden krok v pred, aby som cez škáru nakukol dnu.

,,Môžeme sa konečne porozprávať ako dospelí ľudia?" navrhnem pokojne a odhodlám sa pomaly drgnúť do dverí, ktoré sa otvoria.

Richard leží na posteli, v ruke zviera časopis a mám pocit, akoby ma s ním chcel tresnúť ako muchu.

,,Povedal som, že máš vypadnúť," precedí cez zuby, až mu na čele navrie žila. Okrem toho mu tvár naberie červený odtieň ako vždy, keď so mnou musí tráviť čas.

,,Ešte stále veríš tomu, že s tebou by to dopadlo inak? Že by si teraz nebol na mojom mieste a nebol ten, koho len hnusne využila?" pokrútim nechápavo hlavou.

,,Vedel si, že ju chcem. A na rozdiel od teba by som sa o ňu postaral a nemala by dôvod, aby sa správala ako šialená," prehodí znechutene.

,,Už sa konečne preber a rob so sebou niečo," prehodím, aj keď ma vlastné slová zabolia.

Chcel by som, aby sme sa s Richardom konečne zmierili, no jeho zatrpknutosť je tak silná, že netuším, či ju vôbec niekedy dokážem prekonať.

Nikdy som mu Lucy neprebral. Netušil som, že je to jeho spolužiačka a študujú na rovnakej univerzite. Netušil som ani to, že je do nej zaľúbený. To všetko som sa dozvedel až potom, keď si získala moje srdce. A vtedy už bolo neskoro. Nebolo fér, aby som sa jej vzdal len preto, že sám nemal odvahu ju osloviť a povedať jej čo cíti.

,,Choď do čerta, Theo. Zmizni mi z očí a najlepšie, ak mi zmizneš aj zo života!" vypľuje a posadí sa na posteľ ako oduté decko.

,,Richie, no tak..."

,,A nevolaj ma tak, pretože ja nie som viac tvoj brat. Myslel som, že si prišiel, aby si sa mi ospravedlnil, ale toho sa od teba nikdy nedočkám, pretože..."

,,Hej! Počkaj, Richie," preruším ho. ,,Už som ti povedal, že som o tom nevedel. Ale nechcem urobiť tú istú chybu po druhý krát a preto chcem, aby si vedel, že sa prebrala. Lucy už je v pohode. Hovoril som s ňou. Aj keď s tým nesúhlasím a nechcem, aby si si na krk vzal tú beštiu, máš právo to vedieť a ak chceš, tak...choď za ňou."

Sám seba prekvapím myšlienkami, ktoré som poskladal do tejto nezmyselnej vety. Nesúhlasím ani zďaleka s tým, čo trepem, ale je to jediná šanca, ako v Richardovi znovu vzbudiť dôveru. Viem, že by mi nikdy neodpustil, ak by som mu o Lucy nepovedal. A napokon, zistil by to. Boli predsa spolužiaci.

,,Čo to trepeš?" odvrkne, no len ťažko dokáže skryť prekvapenie v jeho tvári.

Očividne som ho zaujal. No je to všetko, čo som mu mohol povedať. Vlastne, už mi ani nič iné nenapadlo.

,,Sľúb mi, že sa kvôli mame nebudeme hádať. Len tých pár dní, čo som tu. Len zatiaľ. A potom ma môžeš nenávidieť ďalej," povzdychnem si.

,,Ak to nie je pravda, ak si ma oklamal, už sa v tomto dome v živote neukážeš," vystrie pred seba prst.

Bez slova prikývnem. Beriem to ako súhlas, alebo aspoň dúfam, že to tak môj mladší brat vníma.

Nerozumiem mu, aj keď sa ho už roky snažím pochopiť. Vlastne, zrejme nikdy nepochopím, ako mohlo jedno dievča zničiť toľko životov. A verím, že okrem toho aj svoj vlastný. A v kútiku duše dúfam, že za ňou nikdy nepôjde a nenaletí jej rovnako ako ja pred rokmi. A rovnako tak ho nezničí.