Pavučina lží

KAPITOLA 18|

THEO

,,Jeremy nie!" skúsim to znovu, no je to zbytočné.

Nepomôže ani to, že za ním natiahnem ruku v snahe zastaviť ho. Trhne telom a bez premýšľania sa prederie dverami do vstupnej haly domu, odkiaľ už viac nie je úniku.

Čakám krik, no prekvapivo sa domom ozýva iba ticho. Snažím sa uvažovať racionálne. Mal by som ísť späť do domu a zavolať sanitku a políciu. Viem, že pán Reynolds je mŕtvy. Dokonca som si istý, že je mŕtvy dlhšie, ako len jeden deň. Aj napriek tomu si musím splniť občiansku povinnosť a jednoducho tak urobiť.

Naposledy sa nadýchnem čerstvého vzduchu a neochotne sa presuniem späť do domu. Jeremy stojí len necelý meter od dverí a s otvorenými ústami sleduje kolísajúce sa telo na dlhom kuse lana. Pohliadnem na jeho začiatok, ktorý je pevne upevnený na kovovom zábradlí schodiska.

,,Zavolám 911," oznámim Jeremymu a s mobilom v ruke sa otočím chrbtom výjavu, ktorý mám stále pred sebou.

Dispečingu nadiktujem adresu a v krátkosti vysvetlím, čo sa stalo.

,,Nemali by sme...nemali by sme ho dať dole?" ukáže pred seba prstom Jeremy.

,,Už mu nemôžeme pomôcť. Navyše nemali by sme manipulovať s telom," pobúcham ho po pleci, načo Jeremy podráždene ustúpi.

Zrejme som ho podcenil, keď som si myslel, že ho pohľad na mŕtveho muža zloží. Nie že by to so mnou nezamávalo. A ešte ako. Jednoducho však nie je priestor na to, aby som dal najavo strach a nepokoj, ktorý pociťujem. Navyše, vo väzení som si zvykol na rôzne situácie.

,,Do riti! Do riti, do riti, do riti!" opakuje Jeremy prechádzajúc sa v kruhu.

Ruky má vrazené vo vlasoch a nepretržite za ne poťahuje.

,,Predpokladám, že ste sa poznali," snažím sa nadviazať rozhovor, aby som aspoň trochu preťal mučivé čakanie na sanitku a políciu.

,,Nie," pokýve Jeremy hlavou. ,,Stretol som sa s ním len raz. V ten deň, keď Nadia...veď vieš. Kryl som ich. Aj keď som vedel čo za debila Tristen je," ironicky sa zasmeje.

,,Dostaneme ju odtiaľ, okej?" ubezpečím ho, pretože mi ho odrazu príde skutočne ľúto.

Jeho najlepšia kamoška je vo väzení a jej otca sme práve našli obeseného v jeho vlastnom dome. Nerozpadne sa len niekoho život. Rozpadnú sa aj plány o tom, že získame peniaze. Netuším čo robiť, no zároveň viem, že budeme musieť vymyslieť iný plán. Možno budem musieť za tým dievčaťom zájsť ja sám. Aj napriek tomu, že presne to som si vyslovene zakázal. Miešať sa do týchto vecí a zachádzať až do hĺbky.

,,Nemôžeme jej to povedať," obopne rukami moje ramená a s pohľadom blázna hypnotizuje moju tvár.

,,Sorry, kamoš, ale tomu nezabránime. Je vo väzení. Samozrejme, že ju budú informovať," pokrčím ramenami.

Nie preto, že ma to ani trochu neserie. Jednoducho s tým nemôžem nič urobiť.

,,Tak jej to povieš ty. Ak jej to povieš ty, bude to iné. Už predsa vie, že mi pomáhaš, alebo nie? Má ku tebe aspoň trochu bližšie, ako ku ostatným. Urobíš to?"

Len myknem plecami. Zdá sa mi to ako rozumný nápad. Môžem to urobiť, takže nemám dôvod nechať Nadiu trápiť sa ešte viac.

Sanitka príde už do niekoľkých minút. Hneď po nej na príjazdovej ceste zastaví policajné a auto. Pustím sa do vysvetľovania. Jeremy stojí opodiaľ. Zohnutý v páse, rukami sa zapiera o kolená, akoby sa potreboval vydýchať, alebo dokonca vyvracať.