Pavučina lží

KAPITOLA 27|

NADIA

,,Ty si bola preč celú noc?" opýta sa ignorujúc môj pozdrav.

Zarazí ma jeho priamosť. Vlastne ostanem úplne v šoku. Ignoruje ma, obchádza a teraz sa zaujíma?

,,Hej," prikývnem len a kroky namierim do izby. Jeho izby.

,,Nemohla si proste zavolať?" nasleduje ma tento krát bez kávy a mobilu v rukách.

Vyzlečiem si zo seba bundu a prehodím ju cez stoličku. Až potom sa otočím jeho smerom a venujem mu krátky povzdych.

,,Už sa dlho nezdržím," posadím sa na posteľ.

Prebdená noc na mne zanechala následky a nemám chuť a tiež silu hádať sa s ním.

,,O to ale vôbec nejde. Proste mi nabudúce povedz, ak sa nevrátiš. Mohlo sa ti čokoľvek stať," chystá sa na odchod, no môj ďalší - tento krát podráždený povzdych ho donúti otočiť sa späť.

,,Počul si, čo som povedala? Žiadne nabudúce nebude, pretože konečne vypadnem," zívnem a skryjem sa pod mäkkú perinu.

,,To ti je v mojej prítomnosti skutočne tak zle?" podíde bližšie ku posteli, no vážny výraz sa na jeho tvári drží, ako kliešť.

,,Možno by nebolo, ak by som tu tak veľmi nezavadzala. Ale nemôžem ti to vyčítať. Je to tvoj domov a ja som vlastne cudzí človek, ktorý momentálne okupuje tvoju izbu," odvetím presvedčená, že som situáciu odhadla dokonale.

Čosi iné si však myslí Theo, ktorého tvár sa skrčí do nečitateľnej grimasy. Nie je to však nič pozitívne, čo brázdi jeho myšlienkami. To je očividné.

,,Ty sa počúvaš?" vypľuje podráždene, čím tento krát prekvapí mňa. Akoby tých prekvapení nebolo už beztak dosť. ,,Nikdy som nepovedal, že mi tu prekážaš," pokračuje ďalej. Tento krát počúvam ešte pozornejšie. ,,Nechcel som, aby si bývala v mojom byte, pretože som sa bál, ako zvládnem fungovať v tvojej prítomnosti. A asi máš pravdu, pretože to úplne nezvládam, ale nie preto, že mi tu prekážaš. Ale preto, že netuším, ako sa ku tebe mám správať. Vysvetlil som ti, ako je to s Lucy, no ty sa mi vyhýbaš a ja netuším, čo mi tým chceš povedať. Nadia, ja nenávidím pocit, kedy neviem na čom som. A pri tebe mi z toho začína totálne jebať. Prečo?"

Posteľ sa pod váhou Theovho tela jemne zakolíše. Mám nutkanie svoju perinu zodvihnúť ešte vyššie. Možno tak, aby mi vytŕčali len oči. Pozornému oku nemôže uniknúť, ako sa pod bielym tričkom rysuje pevná postava. Preglgnem a snažím sa v hlave zrekapitulovať celý výklad.

,,Pretože som príťažou?" odpoviem neistou otázkou. Najradšej by som sa však za tú trápnosť vyfackala.

Pre boha!

,,Ty nie si žiadna príťaž, kedy to konečne pochopíš?" rozhodí rukami, ktoré s plesknutím dopadnú na perinu.

Telom sa presunie až ku mne. Delí nás hrubá vrstva periny, začo som nesmierne vďačná. Ak by sa takýmto spôsobom položil na moje telo, asi by som razom zabudla aj na svoje meno.

Prstom mi jemne prejde po tvári a očami obkresľuje svoju trasu.

,,Prečo mi stále utekáš?" zachrapčí len necelých dvadsať centimetrov od mojej tvári.

Znovu preglgnem. Tento krát však omnoho hlasnejšie, čo mu nemôže uniknúť. Nemusím mať pred sebou zrkadlo, aby som cítila, ako veľmi sa musím červenať. Predstavujem si, ako sa popáli na mojej rozhorúčenej pokožke. Samozrejme, že sa tak nestane. K jednej z rúk sa naopak pridá aj druhá.

,,Ne-neutekám, len..."

Nie som schopná odpovedať. Už to viac nie je ako vo väzení, kedy ma jeho bozky upokojovali. Tento krát to je presne naopak. Srdce mi bije ako splašené a ja to chcem zastaviť. No čím viac sa snažím sústrediť na čokoľvek iné, moja schopnosť racionálne uvažovať sa stráca.

,,Utekáš. Stále utekáš," zopakuje znovu, tento krát sa vzdialenosť zmenší na chabých desať centimetrov a moje srdce mi má každú chvíľu svojou silou zlámať rebrá.

V nose ma dráždi silná orientálna vôňa, ktorá mi otupuje zmysly ešte viac.

Je takmer na dosah. Stačí, aby sa trochu pohol a ja tak budem môcť ochutnať tie šťavnaté pery. Už nie je cesty späť. Už nechcem vycúvať. Trochu sa nadvihnem, aby som nás ďalej nevystavovala samo trýzneniu. Theo neprotestuje. Rukou mi obalí krk, aby si ma ku sebe mohol pritlačiť ešte pevnejšie.

Najprv mi peru vezme jemne medzi zuby. Následne jazykom poláska a až potom sa naše jazyky môžu vydať spoločnou cestou sprevádzanou naším hlasným dychom.

Neviem, čo to do mňa vojde, no túžba, ktorú som len pred chvíľou pokladala za vrchol sa ešte viac prehĺbi a moje ruky vystrelia ku horúcej pokožke na rukách. Obkrúcajú sa okolo pevných, svalnatých paží. Pokračujú ku bokom a nešikovne medzi prstami žmolia tričko, ktoré sa každým pohybom posúva o niekoľko centimetrov vyššie, čím mi odhaľuje stále viac z opálenej pokožky. Moje presvedčenie odovzdať sa Theovi sa tým ešte viac prehĺbi.

Odtiahnem sa, aby som perami mohla ochutnať slanú pokožku tesne pod krkom. Ak by som mala viac odvahy, určite by som ochutnala každý centimeter.

Theo sa nado mnou zamrví. Uvedomím si, že medzi nami stále stojí hrubá vrstva periny a nešikovne si z pod nej vyslobodím nohu a následne aj zvyšok tela, ktoré kvôli teplote horí ešte viac.

Theove telo sa napne ešte viac. Opatrne sa presunie nado mňa a stiahne ma nižšie. Ocitnem sa tak na úrovni jeho tváre. Napnuté svaly na rukách tvoria zábranu na oboch stranách mojej hlavy.

,,Fakt to chceš?" nakloní sa tvárou tesne nad moju. Jeho pokožka je tiež o dosť červenšia, ako zvyčajne.

Prikývnem.

Stačí jediné gesto, aby svoje pery znovu nalepil na moje a dravo si berie všetko, čo som mu momentálne schopná dať. Privriem oči a oddávam sa Theovým sebavedomím dotykom. Je nad slnko jasné, že na rozdiel odo mňa presne vie čo robiť, akým spôsobom sa ženy dotýkať. Rozdiel je hlavne v tom, že Theovi je momentálna situácia prirodzená.

Privrieť oči tak silno však možno nie je najlepší nápad. Netuším, ako sa to vlastne stane. A tiež prečo. Fajn, tak to možno áno. No stále netuším, čo to vyvolá. Tak veľmi sa sústredím na všetko, čo sa okolo mňa deje, že sa stane presný opak. Všetko sa pomaly stráca a nahradí to čierna prázdnota. Spočiatku. Potom príde ešte niečo, o čosi horšie. Omnoho horšie.

Pohľad do mŕtvych očí. Pach smrti, ktorý sa každou sekundou prehlbuje. Chcem otvoriť oči. Veľmi chcem, no čím viac sa snažím tým nemožnejšie mi to pripadá.

Kedy si vlastne Theo uvedomil, že som prestala spolupracovať? Prestala som vlastne? Netuším, čo moje paralyzované telo dokáže, no myseľ je kdesi mimo môjho sveta. Zastretý pohľad len letmo dovidí na mŕtve telá dvoch chlapcov a tretie, ktoré sa kolíše na drevenom zábradlí.

Vnímam, ako sa mi dych zrýchli. Ako mi pulzuje telom, no je to len nepatrný pohyb, ktorý možno nezaregistruje. On však musel. On je ten, komu sa podarí vrátiť ma späť z toho pekla.

Prudko sa posadím, aby som do pľúc nabrala vzduch. Mám pocit, akoby som bola niekoľko minút pod vodou. Theove telo sa stále vyníma predo mnou. Teraz ma však sleduje pár vydesených očí. Ustarostených.

,,Čo to...čo to bolo?" opýta sa zadýchane.

Ako môžem odpovedať, keď to ani sama netuším?

Pokývem hlavou do strany a už viac nedokážem udržať silný tlak za očami. Slzy mi zalejú tvár a s hlasným vzlykom sa položím späť na vankúš.