Pavučina lží

KAPITOLA 12|

NADIA

Pre niekoho je to hodina slobody. Prakticky jediný čas, kedy si môžeme užiť slnečné lúče a cítiť pod nohami neforemný povrch trávnatej plochy. Malý kúsok raja v podobe niekoľko metrového športového ihriska.

Sedím na jeho kraji a sledujem každý jeden pohyb väzenkýň. Niektoré sa len prechádzajú v kruhu, iné hrajú volejbal a zvyšok jednoducho postáva v skupinkách a užíva si chvíľku voľnosti.

Prsty si zabáram do vlhkej trávy a ani trochu mi neprekáža, že som od premoknutého zeleného koberca mokrá celá. Môj zrak po väčšinu času behá po Malayi, ktorá si ma však prekvapivo ani len nevšimne. Na rozdiel odo mňa však okato sleduje Thea, ktorý sa opiera o kovové mreže s pohľadom upretým pred seba.

Vyzerá to, akoby vlastne nepozeral nikam a pri tom všade. Akoby sa sústredil na jediné konkrétne miesto, no nedokáže ho vnímať, pretože jeho zmysly naopak prerušuje ruch okolia.

Neuvedomím si, ako dlho sa pozerám jeho smerom, až kým jemne nemykne hlavou a zaostrí tmavými očami priamo na mňa. Chcem uhnúť pohľadom, no nemám čo stratiť. Je mi jedno, čo si o mne pomyslí. Pravdou je, že aj napriek situácii je jediný, na koho som sa môžem pozerať bez toho, aby sa môj žalúdok prevracal v niekoľkonásobných saltách.

Neuhne pohľadom. Ani potom, ako si uvedomí, že ho sledujem ako to len okato ide. Akoby sme zvádzali súboj, kto dlhšie vydrží. Avšak jeho postoj je úplne uvoľnený. O nič sa nesnaží. Len svoju pozornosť sústredí na miesto neznámeho bodu na mojej tvári.

Pery jemne pritisne ku sebe a následne znovu povolí, akoby sa niečo chystal povedať, no napokon si to na poslednú chvíľu rozmyslí. Akoby so sebou v mysli zvádzal boj, no žiadny výsledok ho nemôže uspokojiť.

Miestami je zábavné skúmať jeho mimiku. Snažiť sa uhádnuť načo myslí a predstavovať si, načo by myslieť mohol. A práve v momente, kedy som si takmer istá, že som uhádla, spojenie preruší a tvár prudko natočí opačným smerom.

Zalapám po dychu. Akoby práve porušil dôležitý kontrakt medzi nami. Zvláštne spojenie, ktoré ma na niekoľko sekúnd dokázalo udržať mimo ťaživých pocitov, ktoré ma zužujú. Konečne pochopím slová doktorky.

Theo ma ochráni.

Môže to urobiť.

Možno je to skutočne jediná osoba, ktorá mi môže pomôcť. Alebo jediná osoba, ktorá mi neublíži. Nemôžem dôverovať nikomu. Možno by bolo rozumnejšie zapadnúť a zvyknúť si. Čo ak ale nechcem zapadnúť? Nikdy nemôžem byť rovnaká, ako tieto dievčatá. Nikdy si nemôžem zvyknúť a už vôbec tu nemôžem prežiť. Nie sama. Nie bez toho, aby som nemala niekoho – hocikoho, kto ma môže ochrániť.

Znovu pohliadnem na vysokého dozorcu, ktorému z pod šiltovky vykúka niekoľko kučier a pomaly sa postavím. Riskujem. A to veľmi. Ale je to moja jediná možnosť a dnes zároveň posledná šanca, kedy s ním môžem prehovoriť.

Kráčam pomaly. Chcem pôsobiť čo najnenápadnejšie. Prajem si byť neviditeľná, a tak so sklonenou hlavou kráčam a zastavím sa až tesne pred dverami, o ktoré sa dozorca stále opiera.

Najprv sa poobzerá okolo seba, až potom tmavé zreničky zmapujú moju tvár.

,,Nemala by si tu byť," odvetí pokojným, miestami unaveným hlasom.

,,Ja viem. Viem, že nie, ale..."

,,Ale?" nadvihne obočie a šiltovku si z hlavy zloží dole. Rukou si následne rozstrapatí kučeravé vlasy.