Pavučina lží

KAPITOLA 44|

Nadia

Nechcem plakať no predstava toho, že som už druhá, ktorá mu ublížila je neznesiteľná. Cítim sa tak podlo. Tak príšerne a zároveň tak zvláštne v Theovej prítomnosti.

Cítim, ako sa moje telo trasie, ako reaguje na jeho slová aj keby nemalo. Bola som si istá, že som si tým prešla. Že je to za mnou a všetko čo ku životu potrebujem je Jeremy.

No akoby to bolo razom jedinej sekundy všetko späť. Stačí jediný okamih a moje srdce bije ako splašené. Počujem ho a cítim, ako mi udiera o hrudný kôš plnou silou.

,,Chcem ťa, dievčatko," zašepká a to definitívne spustí príval sĺz, ktoré sa mi spustia lícom.

Prstom mi prejde po líci, aby zotrel slzu a následne ma na to miesto pobozká. Je to jemný bozk. Horúci. Stojím ako paralyzovaná. Cítim, ako sa tie horúce pery stále približujú a aj keď tak veľmi chcem, nedokážem sa s nimi rozlúčiť.

Nie hneď.

Rozlúčila som sa s nimi niekedy?

,,Chýbala si mi. Ani nevieš ako veľmi," zašepká.

Letmo sa mi pri pohybe perami dotkne mojich. Privriem oči, akoby som dúfala, že ma teleportuje niekam, kde by som bola silnejšia. A hlavne rozumnejšia, no teraz je moja myseľ úplne zatemnená a neschopná racionálne uvažovať.

Pobozká ma.

Jemne.

Nikdy ma tak jemne nebozkával.

Nikdy by ma nemal bozkávať. Prekvapí ma, keď sama pohnem perami.

Pane bože!

Musím to skončiť!

Teplou dlaňou mi obalí líce. Je to tak príjemné. Presne ako vtedy. Ako po prvý krát.

Spamätaj sa do pekla!

Trasú sa mi kolená. Ak by ma nezachytila jeho ruka, ktorá sa mi jemne obkrúti okolo pása, spadnem.

,,Neboj, to bude dobré," preruší na chvíľu spojenie a ja chcem tak veľmi veriť, že má pravdu.

,,Ja nemô..."

Pokúsila som sa o to. Chcela som, no jeho pery sa zase raz zmocnia tých mojich a napriek všemožným výčitkám to nedokážem zastaviť.

Až keď sa ozve hlasné zaklopanie na dvere odskočím od neho, až sa takmer potknem o sklenený stolík. Obaja vieme, kto stojí na druhej strane. Jeremy už po druhý krát zavolá moje meno, kým sa rýchlym krokom rozbehnem ku dverám a otvorím.

,,Ehm, prepáč, len sme sa bavili o...tak...tak poď dnu," poviem a zmätene si prejdem po rozhorúčených lícach.

Mám v sebe takú zlosť, že by som sa najradšej prefackala. Pohľad na Jeremyho mi to všetko vracia v plnej sile.

,,Ahoj, Theo," pozdraví ako prvý Jeremy potom, ako si ma prekvapene prezrie.

Prejde okolo mňa a podá Theovi ruku.

,,Nazdar," odzdraví Theo a ukáže na gauč, kam sa napokon všetci traja posadíme.

Je to vrcholne nepríjemné. Bolo by aj bez toho, čo sa práve stalo, no svojou hlúposťou som ku tomu ešte prispela a zaslúžim si tie pocity, vďaka ktorým mi pulzuje celé vnútro.

,,Akosi nechápem, čo sa tu deje," nadvihne obočie Theo a potom, ako sa Jeremy posadí bližšie ku mne a vloží si moju ruku do dlane sa jeho zreničky rozšíria.