Pavučina lží

KAPITOLA 47|

NADIA

Prebudí ma pípanie kávovaru a následné zaštrnganie lyžice v šálke.

Pomaly spustím nohy na zem a rukou si prehrabnem vlasy. Okolo tela mám ešte stále obmotanú prikrývku a pod ňou vlastne vôbec nič, až na Theovo tričko. Keďže pri sebe nemám žiadne veci, zhlboka sa nadýchnem a vysúkam sa z objatia teplého posteľného prádla a zvlečiem zo seba aj čierny kus oblečenia. Neviem prečo, no odrazu mám pocit, že mi už viac nepatrí ani to.

Ešte asi minútu pred dverami stojím úplne nahá. Keďže sa v skrini nenachádza ani jeden kúsok oblečenia, premýšľam, ako sa presuniem do obývačky. Napokon sa však zhlboka nadýchnem a jednoducho sa natiahnem po kľučke.

Otvorím dvere dokorán a vstúpim do obývačky, kde už postáva Theo so svojou obvyklou šálkou v ruke.

,,Čo to..."

,,Nemala som tam žiadne oblečenie," ignorujem jeho prekvapený výraz a dokorán otvorené ústa.

Obzerám sa po okolí, no jediné, čo vidím je deka prevesená na operadle sedačky.

,,Mala by si sa...obliecť," konečne si odpije z kávy a otočí sa mi chrbtom, ako by si ma včera tak okato neprezeral.

Až vtedy si všimnem svoje veci, ktoré sú už dávno suché a úhľadne zložené na kraji pohovky. Oblečiem sa čo najrýchlejšie, nespúšťam však pri tom zrak z Tea, ktorý sa rukami opiera o povrch linky.

,,Už môžeš," poviem, keď som hotová a posadím sa na rovnaké miesto, kde pred tým ležalo moje oblečenie.

Otočí sa pomaly, akoby mi neveril a predpokladal, že budem stále postávať v strede obývačky nahá.

,,Už som pripravený," povie potichu, keď sa posadí vedľa mňa. ,,Chcem sa porozprávať. A chcem to ukončiť, Nadia. Ja nie som taký, ako si myslíš. Nechcem ublížiť tebe, ani Jeremymu."

Jeho slová zaskočia. Oči musím mať vypúlené ako sova, možno si to však len domýšľam. Aj napriek všetkému len potichu prikývnem. Netuším čo bude nasledovať, viem však, že som nesmierne zahanbená.

Neviem, kde sa vo mne vzali všetky tie domýšľavé pocity. Prečo som si v jeden moment namýšľala, že by som ich mohla mať oboch.

Nie.

Dúfala som, že by som ich mohla mať oboch, pretože ich oboch milujem.

To však nejde. Jednému z nich som ublížila, tomu druhému sa len chystám, pretože Jeremymu nedokážem klamať. Nezaslúži si byť s niekým ako som ja. Nie preto, že som si ho vybrala len na základe toho, že za mňa rozhodol Theo. Nie preto, aby mi bol len akýmsi múrom, o ktorý by som sa mohla opierať presne tak, ako tomu bolo doteraz.

Rozpadám sa. Môj život sa dokonale rozpadá a ja už vlastne ani neviem, či má cenu ďalej bojovať. Proti Lucy, proti všetkým tým veciam, ktoré ma tak obmedzujú v tom, aby som začala konečne racionálne uvažovať.

,,Izzy mi to dala," natiahne ruku mojím smerom.

Drží v nej akúsi kartičku, po dlhšom pozorovaní si uvedomím, že je to biela vizitka a vezmem ju do ruky.

,,Čo je to?"

,,Chcel som to zistiť sám, ale myslím, že by si to mala urobiť ty. Mňa sa to už netýka," pokrúti hlavou, čo zabolí viac ako ten najsilnejší kopanec do brucha.

,,Nechcem, aby sme sa rozlúčili," šepnem potichu, aj keď je to len akási náplasť na užialené srdce.

Ďalšia sebecká prosba, ktorej nedokážem dať stop.