Pavučina lží

KAPITOLA 20|

NADIA

Je to zvláštny pocit. Premýšľať o otcovi ako o niekom, kto už viac neexistuje. Existuje len jeho telesná schránka a ja ho nemôžem ani len pochovať. Premýšľam, ako asi zareagovala stará mama, keď jej túto správu oznámili.

Je otec konečne s mamou? Môžem za to čo sa stalo ja? Prečo mi nemohol dôverovať? Prečo ma tu musel nechať úplne samú?

Kladiem si najmenej milión otázok, no všetko je akosi zbytočné. Nedokážem mať pred očami nič iné, ako obraz otca so širokým úsmevom na perách. V dobe, keď s nami bola aj mama. Keď sme tvorili šťastnú rodinu a ja som netúžila po tom, aby môj život konečne skončil. A nezáleží mi na tom, akým spôsobom sa to stane.

Vidličkou sa prehrabávam v jedle. Už len pri pohľade na mäso s hráškom sa mi dvíha žalúdok. Rezignovane kus príboru pustím na tanier, kde hlasno zaštrngá a niekoľko párov očí sa otočí mojím smerom. Rovnako tak Theo, ktorý sa dovtedy rozprával so starším dozorcom, ktorý má na starosti svoju skupinu.

,,Ak to nebudeš jesť..."

Tanier Karle podám ešte skôr, ako stihne vysloviť svoju požiadavku.

Lakťami sa opriem o stôl a ruky si zaborím do vlasov. Netrpezlivo čakám, kým všetky väzenkyne dojedia, aby sme sa konečne mohli presunúť do práčovne. Ja mám na starosti väčšinou žehlenie hotelovej bielizne, čo mi ale maximálne vyhovuje. Aspoň na malý moment môžem prísť na iné myšlienky.

Čas v cele až bolestivo stojí. Mám pocit, akoby sa mi nie len hodiny, ale dokonca dni zlievali do jedného. Čo v podstate nie je pocit, ale fakt. Každý jeden deň je rovnaký. A dokonca aj ja sama sa voči tomuto stereotypu stávam odolná. Stáva sa pre mňa útočiskom pred nástrahami, ktoré by som v inom prípade nemohla predpokladať. Väzenie ale človeka donúti byť ostražitým. Pri akejkoľvek činnosti. Nikdy si nebyť istý tým, že vám nič nehrozí, pretože hrozí. Každou sekundou. A nespoliehať sa na to, že vás niekto môže ochrániť. Nemôže. Ani Theo nemôže.

***

,,Reynoldsová," začujem jeho hlas, keď kopu vyžehleného prádla uložím do kovového koša na kolieskach.

Narovnám sa a počkám na mieste, kým nepodíde až ku mne. Okrem mňa sa v miestnosti nachádza ešte Julia. Nízka brunetka s vlasmi ostrihanými na chlapca, no aj napriek tomu nepôsobí ani trochu chlapčensky. Pekná dievčenská tvár až príliš kontrastuje s robustným telom, no ako jedna z mála mi nenaháňa hrôzu.

,,Nechaj nás na chvíľu," trhne tvárou jej smerom a Julia sa bez reptania stratí vo vedľajšej miestnosti, z ktorej sála nepríjemné teplo.

,,Ak chceš, môžeš ísť na pohreb. Sám som sa na to pýtal riaditeľa a je možné, že ti priepustku dajú. Aj napriek tomu, že tu ešte nie si dosť dlhú dobu."

,,Ako to?" vydýchnem užasnuto.

,,Máš len devätnásť, takže by si oficiálne nemala byť súdená, ako dospelá. To sa ale vylúčilo pri závažnosti činu, ktorý si...Jednoducho bol riaditeľ ochotný urobiť výnimku," vysvetlí mi a o krok ustúpi.

,,Ďakujem," zašepkám a dlaň si priložím k ústam, aby som sa poistila.

Poistila pred hlasným vzlykom, ktorý prichádza spoločne s pálením očí a slzami, ktoré ich napokon zaplnia. Netuším, či sa teším, alebo sa naopak ešte viac bojím. Sebecky dúfam, že ak na pohrebe nebudem, nebude to tak veľmi bolieť. Mrzí ma to, no nie som tou, ktorá by na pohreb nešla dobrovoľne. Teraz ale ísť môžem.