Pavučina lží

KAPITOLA 19|

THEO

,,Brandon," zasipím a jeho telo sa prudko otočí mojím smerom.

,,Klameš!" zreve Nadia, ktorej hlas počujem len spoza ťažkých železných dverí.

,,Vypadni!" trhnem rukou ku dverám a Brandon bez slov prekĺzne okolo mňa k východu.

Nazriem do cely a uvidím ju stáť len necelý meter od dverí.

,,Povedz, že to nie je pravda," potiahne do seba a pohľadom trhane behá po mojej tvári.

Jedna slza jej pomaly steká po líci. Napriek tomu sa zvyšné snaží zastaviť. Spoznám to podľa rýchleho žmurkania a červenajúcim sa očiam.

Ticho medzi nami jej dá odpoveď a už viac plač nemusí zadržiavať. Hlavou potrasie do strán a napokon tvár zodvihne smerom ku stropu, akoby sa chcela modliť k neznámej entite, ktorú môže vidieť len ona. Nevydá však ani hlások. Pomaly tvár vráti na pôvodné miesto a pery sa jej rozochvejú.

Urobím jeden krok dopredu čo pochopí ako znamenie a automaticky mi vyjde oproti. Až v mojom náručí, keď ju zovriem tak silno ako len viem sa rozplače.

Je mi srdečne jedno, že sa na nás Karla pozerá a oči jej pomaly vychádzajú z jamiek. Jednoducho mám potrebu toto dievča utešiť.

,,Čo mám robiť? Ja už nechcem...už nevládzem," narieka až príliš nahlas, no nemám strach, že by niekto prišiel. Dokonca aj hnev na Brandona pominie akosi priskoro.

,,Ja viem," zašepkám jej do vlasov a rukami obopnem jej telo ešte pevnejšie.

Možno som si to len nahováram, no mám dojem, že to pomáha. Aspoň pre ten moment sa jej dych aspoň na malú chvíľu upokojí. Prsty mi nevedome zabára do pleca, no ani na chvíľu mi nenapadne namietať, alebo čokoľvek povedať.

,,Povedz mi prosím, aké mám šance. A neklam."

Táto požiadavka je priam nesplniteľná. Nemôžem jej sľúbiť niečo, čo sám nepokladám za vybavenú vec. Zároveň si ale uvedomujem, že možno dokážem urobiť viac, ako si myslím. Spomeniem si na správu, ktorú som napísal známemu právnikovi a aspoň na malý moment sa upokojím.

Ruky si založím na Nadiine útle ramená a trochu ju od seba odsuniem, aby som jej videl do uplakanej tvári.

,,Je mi ľúto, čo sa ti stalo. Vlastne, mrzí ma to všetko, čo sa ti deje, ale teraz musíš byť silná. Viem, ako šialene to znie a určite si teraz hovoríš, že som len blbec, ktorý trepe do vetra. Ale ja ti chcem skutočne pomôcť a podarí sa mi to len vtedy, keď mi to dovolíš. Ak sa teraz vzdáš, nemá to význam, Nadia."

Prikývne a o krok odstúpi. Akoby si práve v tom momente uvedomila, kde sa vlastne nachádza a stále na nás spočíva zvedavý Karlyn pohľad. Viem, že premýšľa presne nad tým, pretože si nervózne zahryzne do pery a ustúpi od posteli, kde sedí Karla ešte ďalej. Viem, že sa viac Karly báť nemusí. Nie potom, ako videla to, čo sa medzi nami práve odohralo.

,,Dostanem ťa odtiaľto," vyslovím s jemným úsmevom na perách a zatvárajúc za sebou dvere opustím celu.

***

Smena sa vlečie, ako sopeľ po rukáve. Vnímam to o to viac, že som pred viac ako tromi hodinami dostal odpoveď od Harlana Scotta. Právnika, ktorý Nadiu môže vysekať z problémov. Ak to nedokáže Scott, už skutočne nikto.

Prekvapí ma, keď pred dverami väznice uvidím postávať Brandona. Aj napriek tomu, že sa vo mne znovu prebudí zlosť, zatnem sánku a prejdem bez slova okolo neho. Som až príliš zamestnaný na rozhovor so Scottom a nemienim strácať čas. Cestou plánujem zavolať Jeremymu a všetko mu povedať. Potrebujem adresu, alebo akýkoľvek kontakt na dievčatá, ktoré v byte v tú noc boli. Brandon ma však aj napriek tomu prepadne pri mojom aute. Stačí urobiť jediný krok a mal by som ho z krku, no Brandon sa nedá odbiť a moju ignoranciu neberie ani trochu vážne.