Pavučina lží

KAPITOLA 38|

NADIA

,,Slečna Reynoldsova?"

Aj napriek šoku sa otočím na notárku a prikývnem. Dvere za sebou zatvorím a nespúšťajúc zrak z dievčaťa, ktoré akoby mi z oka vypadlo sa posadím.

,,Sme všetci, takže ak dovolíte, začneme."

Znovu sa otočím na blondínu v stredných rokoch. Z čierneho obalu vytiahne niekoľko papierov a pred každého z nás podsunie jeden.

,,Na začiatok by som..."

,,Moment," preruším ju náhle. ,,Môže mi prosím niekto vysvetliť, čo sa tu deje?"

,,Slečna Reynoldsova, všetko sa dozviete."

Najradšej by som jej po tých nafúknutých ústach pľasla, no na miesto toho sa nafúknem ja a zúrivo sa hodím na operadlo stoličky. Dievča oproti sa usmeje. Netuším či sa usmeje na mňa, alebo to je jeden z tých škodoradostných úsmevov, ktoré zakrýva za anjelskú tváričku. Očividne si tiež zaslúži poriadny výprask.

Preberieme takmer všetko. Už mám pred sebou šiestu stranu, dozviem sa, že po otcovi okrem domu, chaty len kúsok od Nashvillu, kde som od maminej smrti nebola, nezdedím žiadne dlhy. Stále ostáva otcov chevrolet, poistka a nejaké papiere, do ktorých sa však ani trochu nerozumiem.

,,Ako posledný tu mám list, ktorý som bola poverená prečítať nebohým pánom Reynoldsom. Do tohto momentu som nemala oprávnenie vyjadriť sa ku rodinnému vzťahu tu prítomných pozostalých. Ak dovolíte..." zamáva si pred tvárou bielou obálkou.

Prikývnem. Nerozumiem, čo sa ide diať, no horím nedočkavosťou potom, čo sa ukrýva v liste. Strachu a nevedomosti už mám viac než dosť.

Notárka si niekoľko krát odkašle a list vystrie pred seba. Snažím sa zaostriť na tieň, ktorý by mi prezradil čo sa ukrýva na bielom pozadí, no papier musí byť tvrdý a kvalitný.

,,Tento list sa mi nepíše ľahko. Zvlášť preto, že si uvedomujem, čo všetko sa po jeho prečítaní zmení. Nadia, zlatko. Veľmi ma mrzí, že som ťa musel opustiť. Inak to však nešlo. Už som sa viac nemohol pretĺkať prázdnym domom a čakať, kedy stratím aj teba. Musel som ísť za ňou a ty to určite pochopíš. Nie je to tvoja chyba. Nikdy nebola. Mrzí ma, že som za tebou nikdy neprišiel, no nemohol som ťa vidieť na mieste, akým bolo väzenie. Sám som bol väzeň vlastnej minulosti a zrejme by ma ten pohľad zabil. To som síce v pláne mal, ale ešte pred tým som musel vyriešiť niekoľko vecí. Ako už pravdepodobne vieš, na nejaký čas bude o teba postarané. Chatu som sa rozhodol prenechať babičke. Myslím, že s ňou naloží viac, než dobre. Vždy snívala o tom, že raz bude žiť hneď pri jazere. Poistku a všetky zvyšné náležitosti, ako je auto, cenné papiere, ktoré som vlastnil patria tebe. O čo ide ti neskôr vysvetlí môj právnik. On už bude vedieť, čo robiť. A napokon dom, ktorý - pevne verím ostane aj naďalej tvojím domovom a budeš ho zdieľať spoločne so svojou sestrou..."

,,Č - čo prosím?" vyskočím zo stoličky.

Hltám každé jedno slovo z listu. Plačem, pretože mám na chvíľu pocit, akoby bol ocko znovu so mnou. Až po pasáž, kedy notárka vysloví vetu, ktorá mi vyrazí dych a prefacká ma.

Pozerá na mňa prekvapene, no nepokračuje. Očividne konečne pochopí, že nemám ani šajnu o tom, čo hovorí. Očami skĺzne na Lucy, ktorá sa na rozdiel odo mňa stále usmieva.

,,Dovoľte mi dočítať ten list a určite sa dozviete všetko podstatné," prehovorí napokon, čím ma preberie z tranzu a netrpezlivo si odfúkne.

Zatnem zuby a posadím sa späť na miesto. Toto musí byť skutočne dobrý žart. Som presvedčená, že to na mňa jednoducho musia hrať. Toto nemôže byť pravda. Je by to až príliš veľká náhoda.

,,A napokon dom, ktorý - pevne verím ostane aj naďalej tvojím domovom a budeš ho zdieľať spoločne so svojou sestrou Lucy. Viem, že ste nemali možnosť sa spoznať a ja som bol až príliš veľký zbabelec, aby som vám s mamou povedal, že som mal už pred tvojím narodením pomer s inou ženou, s ktorou som splodil dievčatko. Ani netušíš, aké podobné ste si boli. Už od malička. Lucy, mrzí ma, že som ťa vídal tak málo. Pochybujem, že si na mňa ešte pamätáš. Viem, že ťa vychoval Jack a bol ti dobrým otcom. Verím, že mi to raz odpustíš. Aby som to ukončil a zhrnul, dom zdedíte vy obe. Je len na vás, ako s ním naložíte, verím však, že sa stane útočiskom pre vás obe a dám vám tým možnosť byť konečne sestrami. Mám vás obe rád."

Sotva som si uvedomím, že list dočítala. Je to však, akoby som sa nachádzala v mučiarni. Akoby mi každou vetou do tela zapichli ďalší a ďalší nôž.

Chce sa mi plakať. Tento krát dôvodom nie je smútok. Je to zrada. Stále si nechcem pripustiť, že sa to deje. Neuvedomujem si ani slzy, ktoré mi jedna po druhej dopadajú na kúsky papierov, ktoré mám pred sebou.

,,Je to len hlúpy žart, všakže?" zodvihnem pomaly hlavu pred seba.

,,Tiež som o tebe nevedela."

Lucy nie je osoba, s ktorou práve teraz chcem hovoriť. Dokonca jej ani neverím. Som presvedčená, že to na mňa musí hrať. Využíva fakt, že sa na seba podobáme. A babička je s tým určite rada pomohla.

,,Nie si moja sestra," precedím cez zuby.

,,Uisťujem vás, že je, slečna Reynoldsová. Ako prílohu tu mám kópiu rodného listu Lucy Flacherovej,"

Notárka predo mňa posunie ďalší papier. Je to čierne na bielom. Aj tak však neverím. Uštipnem sa do ruky, aby sa tento sen čím skôr skončil.

Nestane sa nič.

Vôbec nič.

,,Nechám vás chvíľu osamote. Máte si čo povedať."

Nechcem, aby odišla. Nechcem sa baviť ani s jednou z nich, aj napriek tomu sa však dvere na kancelárii zatvoria a my tak ostaneme napospas jedna druhej.

,,Viem, ako sa cítiš, ale..."

,,Ona nič necíti. Zabila ho," preruší Lucy stará mama a pomaly sa postaví zo svojej stoličky. Urobí niekoľko krokov smerom ku oknu a rukami sa oprie o parapet.

Vždy ma nenávidela. Nikdy pred tým som ale v jej očiach nevidela taký hnev. Dokonca ani v deň otcovho pohrebu. Teraz ho dokonca cítim. Je tak intenzívny, zapĺňa celú miestnosť, zabodáva sa do mňa.

,,Prečo ma tak veľmi nenávidíš? Prečo si tak veľmi nenávidela ju?" odvetím potichu.

Rozpadám sa. Nemám silu bojovať, obhájiť sa. Ani netuší, ako veľmi ju potrebujem.

,,Zabili ste mi syna. Dúfala som, že v tej base zhniješ, ale tento krát si unikla spravodlivosti. Si presne, ako tvoja matka. Si len nula a nulou vždy zostaneš."

Už viac nemôžem plakať. Aj keď chcem, nemám viac síl. Tvár si položím do dlaní, keď na zápästí pocítim dotyk jej ruky.

,,Nechaj ma," zavzlykám.

,,Táto stará striga s tebou takto hovoriť nemôže," precedí Lucy cez zuby a donúti ma tak hlavu znovu zodvihnúť vyššie. ,,Ja viem, čím všetkým si si prešla, ale prisahám, že som o tebe do dnešného dňa nevedela. Vedela som, že Jack nie je môj pravý otec, ale svojho skutočného otca som nepoznala. Teraz však viem, že mám sestru a chcem ťa spoznať. Nechcem ti ublížiť. Nie som, ako ona," otočí sa smerom na starú mamu, ktorej tvár sa sfarbí do bordovej.

Stále si nemôžem byť istá, čo je realita. Lucy možno hovorí pravdu a nevie o mne. To ale znamená, že netuší ani o mojom vzťahu s Theom.

Pokývem hlavou do strán. Som presvedčená, že môj život už nemôže byť horší. Že ma už skutočne nemôže nič prekvapiť. Opak však bol pravdou.