Pavučina lží

KAPITOLA 41|

THEO

,,Myslela som, že so sebou privedieš aj svoje dievča."

A ja som čakal vrelejšie privítanie vzhľadom nato, že sme sa nevideli takmer rok.

,,Nemám dievča, mami. Netuším odkiaľ to máš," pokývam hlavou a krátko ju objímem. Okamžite však viem, odkiaľ môže mať takéto informácie.

,,Ja som počula iné," mykne plecami a ustúpi od dverí, aby som mohol vojsť.

,,Ak bola Izzy na návšteve, nepochybujem o tom," pretočím očami a kroky nasmerujem do obývačky.

Zatiaľ sa nenamáham s batožinou, ktorá stále čaká v kufri.

,,Ako dlho sa držíš?"

,,Už ti prekážam?"

Tento krát očami pretočí mama. Vie však, že si z nej strieľam a dokáže ju to poriadne vytočiť.

,,Oh, Theo. Keby si nebol môj syn, už ti zakrútim krkom," odfrkne si a krútiac hlavou sa stratí za dverami kuchyne.

So smiechom sa posadím do kresla, ktoré patrilo otcovi. Ruky si položím na operadlá a jemne prstami prechádzam po opotrebovanej koži.

,,Tu máš," postaví sa predo mňa mama s pohárom vody a keď si ho s kývnutím hlavy vezmem, posadí sa na gauč. Ruky si založí na kolená a v tichosti ma pozoruje.

,,Ako sa máš, mami?" opýtam sa, keď mi ticho začína byť nepríjemné. Odpijem si pritom z vody poriadny dúšok.

,,Možno ak by si sa mi ozval častejšie ako jeden krát za mesiac, mala by som sa lepšie," odvrkne a ruky si pre zmenu založí na hrudi. Toto gesto o mame vypovedá jediné. A to, že je naštvaná. Poriadne naštvaná.

,,Viem," priznám bez okolkov. ,,Mal som toho veľa. Veľmi veľa a..."

,,A stále sa vieš veľmi dobre vyhovárať," skočí mi do reči, čím ma na malý moment umlčí.

,,A stále sa viem veľmi dobre vyhovárať," potvrdím s nervóznym úsmevom.

,,Nechcem, aby to bolo takto. Aby si domov chodil iba na Vianoce," vydýchne si.

,,Už nebude. Sľubujem," žmurknem na ňu a mám na jazyku aj ďalšie otázky, no prichádzajúce kroky ma donútia mlčať. Nechcem hovoriť pred ním.

,,Ale čo, komu sa uráčilo ukázať doma."

Pohľad z mami presuniem na môjho brata Richarda, ktorý sa opiera o zárubňu dverí a s úškrnom na perách ma pozoruje. Zaráža ma tá obrovská podobnosť medzi ním a otcom. Kým ja som sa viac podal na mamu a po otcovi som zdedil iba výšku, Richard má otcovu tvár. Dovolím si tvrdiť, že otec v mladosti vyzeral navlas rovnako. Za ten čas čo sme sa nevideli sa poriadne zmenil, no to nie je téma, ktorú by som so svojím bratom chcel preberať.

,,Richard prestaň," upozorní ho mama.

Poznala nás dosť dobre nato, aby vedela, že spolu v miestnosti nevydržíme dlhšie ako päť minút. Mám pocit, že sa to mojou neprítomnosťou v dome vyriešilo. Možno sme zabudli na staré rany, no očividne sa tak nestalo. Zamrzí ma to. Aj si možno nahováram, že mi na tom viac nezáleží, nie je to však pravda.

,,Prestanem. A tiež zabudni na to, že s ním budem sedieť za vianočným stolom," odvrkne a viac na mňa nepozrie.

Zvrtne sa na päte a nezabudne pri odchode tresnúť vchodovými dverami. Všimnem si, že mama privrie oči. Premôže ma zlosť. Serie ma, že sa nedokáže ovládať aspoň kvôli nej. Na Vianoce som doma nebol celé tri roky a neprišiel som preto, aby som jej ich pokazil. Prišiel som, pretože si to tak priala.