Pavučina lží

KAPITOLA 46|

Nadia

V aute sa trasiem aj potom, ako Theo zapne kúrenie úplne naplno. Mám pocit, akoby veci na mne primrzli a teraz sa mi ľad pomaly oddeľoval od pokožky.

,,Čo si robila von v takomto počasí?" odtrhne na chvíľu pohľad z cesty. Hneď potom sa však znovu sústredí na jazdu, pretože dážď je čoraz výdatnejší.

,,Chcela som sa prejsť," odpoviem a rozkašlem sa.

,,Si v pohode?" natiahne ruku mojím smerom a položí ju na moje plece.

,,Som," prikývnem a na sedačke sa skrútim do klbka.

Ruku vráti na pôvodné miesto a zvyšok cesty už prebieha v absolútnom tichu. Jediným zdrojom zvuku je jemná hudba v rádiu, ktorú však takmer nerozoznám. Musel ho stíšiť potom, ako zastavil pri mne.

Neprekvapí ma, keď auto zaparkuje pred jeho bytom. Motor však zostáva naďalej bežať.

Neodvážim sa pozrieť Theovým smerom. Periférne vidím, že sa pozerá tým mojím. Počujem, ako sa natočí celým telom ku mne, no naďalej mlčí, akoby ma chcel ešte viac mučiť.

,,Chcela som sa s tebou porozprávať," ozvem sa napokon ako prvá.

,,Nie je nič, o čom by sme sa my dvaja viac mohli baviť."

Jeho slová ma zasiahnu ako žeravé uhlíky. Nečudujem sa, no bolí to. Viac, ako som si myslela. A zaslúžim si to. Aj napriek tomu, že mi ublížil tiež.

,,Chcela som ti povedať, že sa na teba viac nehnevám," vyslovím opatrne.

Theo nadvihne obočie, čo je znak nervozity, ktorá ho nahlodáva. Viem to, pretože mi je toto gesto dôverne známe.

,,Myslel som, že sme si kvit," vypľuje a zakrúti hlavou, akoby sám neveril tomu, čo som práve povedala.

,,Nechcem, aby sme si robili naprieky ako deti..."

,,Tak prečo si potom za mnou prišla?" povie nervózne. ,,Myslíš, že som ťa chcel vidieť s ním? Že som sa cítíl v pohode, keď som na chvíľu pocítil nádej, no ty si mi ju vzápätí vzala?" buchne rukou do volantu, hneď na to sa znovu pozrie mojím smerom a ja tak musím čeliť očiam, ktoré ukrývajú toľko bolesti.

Až teraz si uvedomím, že to sama neviem. Presviedčala som samú seba, že som sa ho chcela opýtať na Izzy, no neuvedomila som si, že som znovu myslela len a len na seba. Tak, ako vlastne stále a presne z toho dôvodu sa okolo mňa diali stále horšie veci.

,,Bola som sebecká. Asi som len našla vhodnú príležitosť, aby som sa presvedčila o tom, že som sa cez to skutočne preniesla."

,,A preniesla si sa?" opýta sa, akoby to nebolo jasné.

,,Myslíš, že by som ťa potom pobozkala?" pokrčím plecami, akoby sme sa bavili o tom, čo si dnes dáme na večeru.

,,Je to nefér," pokrúti hlavou s povzdychom.

Neopýtam sa čo tým myslí, pretože to presne viem. Ani jeden z nás sa nezachoval správne, ja som však Theovi dala zbytočný dôvod na to, aby otvoril staré rany.

,,Odveziem ťa domov," povzdychne si znovu a pozornosť zo mňa znovu presunie na mokré čelné sklo.

,,Nie!" zvolám skôr, ako sa auto stihne pohnúť.

Theo sa zarazí. S rukou na riadiacej páke pomaly tvár otočí na mňa.

,,Ešte nechcem ísť domov," pokrútim hlavou a zakážem si revať, pretože presne to sa mi práve chce.

Theo s ďalším povzdychom vypne motor, bez slova vystúpi a obíde auto, aby otvoril dvere aj na mojej strane.

Prekvapí ma, keď mi podá ruku, no spolupracujem a nechám ho, aby mi pomohol vystúpiť. Ruka v ruke tak kráčame priamo do Theovho bytu, keď sa mi v kabelke rozozvučí mobil. Snažím sa ho vyloviť, no nedarí sa mi, a tak vyzváňa takmer celou chodbou a jeho kvílenie sa odráža od chladných stien.

Zodvihnem na poslednú chvíľu, to už Theo otvára dvere na byte a ja nečujne vstúpim do vyhriateho bytu.

,,Áno, Jeremy?" ozvem sa potichu a pohľadom zavadím o Thea, ktorý kráča priamo do kuchyne a postaví vodu na čaj.

,,Kde do pekla si? Vonku je otrasné počasie a ja som ťa nikde nevedel nájsť. Volal som aj Theovi, nedvíha mi a..."

,,Som v poriadku," odvetím s hraným úsmevom. ,,Len som sa trochu potrebovala upokojiť a premyslieť si určité veci. Zajtra sa uvidíme," dodám rýchlo a zložím, pretože by som mu viac nemohla klamať a ani nechcem.

Pomaly sa dotackám do obývačky, kde sa čochvíľa objaví Theo s hrnčekom. Prezrie si moje telo, ktoré sa stále trasie v mokrých veciach a potom, ako čaj položí na stôl sa stratí za dverami jeho izby.

Vráti sa s bielou osuškou a čiernym tričkom, ktoré okamžite spoznám. Často v ňom sám spával.

,,Kde je vlastne Izzy?" opýtam sa naťahujúc hlavu ku dverám jej izby.

,,Poď sem," ignoruje moju otázku a pomalým pohybom rozopne zips na vodou nasiaknutej bunde. ,,Do pekla, čo to bol za nápad, prechádzať sa v daždi," povie viac menej pre seba a bundu nechá spadnúť k naším nohám.

Hneď potom chytí sveter, ktorý mám na sebe a pretiahne mi ho cez hlavu, takže sa pred ním ocitnem len v podprsenke. Prekvapene ustúpim, no Theova ruka mi prudko vyrazí ku pásu a pritiahne si ma späť.

,,Stoj!" prikáže mi a kľakne si, aby mi rozopol gombík na nohaviciach.

A ja skutočne stojím. Možno to spôsobil šok, ktorý mi spôsobuje, no som ako paralyzovaná. Dokonca aj potom, keď mi jediným ťahom stiahne nohavice spoločne s nohavičkami a postaví sa, aby sa rukou natiahol za zapínáním podprsenky na mojom chrbte.

Mám nutkanie prižmúriť oči, tak veľmi sa hanbím. Aj napriek tomu zazriem, ako sa Theo natiahne po osuške a jemne ma do nej zabalí. Rukami pomaly prechádza po miestach, kde sa látka dotýka mojej pokožky a pomaly nasáva vlhkosť.

Keď si je istý, že som dokonale suchá, osušku mi z tela odmotá a presne tak ako pred tým zvyšok oblečenia, nechá ju dopadnúť na zem.

Tento krát si dá načas, cítím, ako ma jeho pohľad prepaľuje, ako si ma prezerá a ani trochu sa to nesnaží zakryť. Moje líce horia červeňou, nie je to však spôsobené zimou.

,,Theo, prečo..."

,,Nič nehovor. Prosím mlč," zachripí, akoby precitol a čiernym tričkom mi zahalí telo.

Poslúchnem.

Dovolím, aby moju dlaň nechal zapadnúť do svojej a nasledujem ho do Izzinej izby. Keď uvidím otvorené dvere na prázdnych skriniach, pochopím.

Pustí ma keď zastavíme pri posteli a nadvihne prikrývku, aby som si mohla ľahnúť. Keď tak urobím, zakryje ma a pomaly sa nado mňa nahne, akoby sa chcel rozlúčiť. Dať mi hoci pusu na dobrú noc, no na poslednú chvíľu si to rozmyslí.

,,Theo?" zašepkám keď sa od postele vzdiali a mňa sa zmocní panika.

Nechcem byť sama. Tak veľmi, ako som si to len pred malou chvíľou priala sa teraz bojím. Je to zvláštne, ale vlastne mi chýbajú obaja. A zároveň viem, že som dnes oboch stratila.

,,Vyspi sa," povie potichu a stratí sa za dverami izby.

Nechá ich trochu pootvorené, takže mi do izby preniká trochu svetla. Mám nutkanie postaviť sa a ísť za ním, no nemôžem. Akoby som stále nepochopila, že je koniec. Chce sa mi plakať, no nejde to. Nerozumiem prečo, pretože v inom prípade by som už zrejme vyronila vodopád sĺz. Možno je to preto, že po prvý krát tak sebecky neľutujem len seba. A možno preto, že voči sebe cítim tak obrovský hnev.

Je zvláštne, že aj napriek tomu, že mi ide srdce vyskočiť z hrude, uspáva ma to. A tiež je zvláštne, že zaspávam pri myšlienka na oboch. Na Jeremyho žiarivý úsmev a Theove iskričky v očiach, či jamky v lícach pri úsmeve, ktorý bol na jeho tvári na rozdiel od Jeremyho tak zriedka. A možno bude ešte menej. Možno vôbec.

_______________________________________