Pavučina lží

KAPITOLA 14|

THEO

Nedele v našej domácnosti prebiehajú úplne klasicky. Napriek tomu, že sme s Izzy dvaja mladí ľudia, ktorí o živote nevedia takmer nič, považujem nás za úplne bežnú rodinu. Čo v podstate aj sme.

Ja pred sebou tlačím nákupný vozík a Izzy otáča hlavu zo strany na stranu, aby na nič nezabudla. Následne vždy na každom metri doplní vozík o ďalšiu potravinu. Sám som nikdy nevaril, a tak nemám tušenie, načo nám to všetko je. Nebyť Izzy, zrejme prežívam len na pizzy. Nie, že by mi to vadilo.

,,Ešte paradajky," prudko sa zvrtne v uličke a už cupitá na opačnú stranu obchodu, takže som nútený obludný vozík otočiť.

Lakťami sa opieram o rúčky a jednou nohou sa pomaly odrážam od zeme.

,,Nekupovala si paradajky včera?" snažím sa spomenúť, čo sa nachádzalo v malej plastovej krabičke.

,,Však som ich zjedla," pokrčí plecami a vo vozíku mi v tom momente pristane najmenej desať paradajok, tento krát v sáčku.

,,Držíš paradajkovú diétu?" vypustím zo seba a v rovnakom momente sa o poriadny meter vzdialim.

Izzyn naštvaný pohľad môžem cítiť aj bez toho, aby som sa pozrel jej smerom. Tento krát sa od zeme odrazím ešte silnejšie, takže sa s ľahkosťou prepravím až ku pokladniam. Izzyne dlhé nohy ma doženú už po chvíli.

V tichosti postávame v rade. Prstami klepkám do rytmu The Cranberries - Zombie, ktorá sa ozýva z reproduktoru.

,,Platím, či platíš?"

,,Platím. Ale za tie paradajky mi vrátiš," zaškľabím sa na Izzy, ktorá otrávene pretočí očami.

Konečne sa dostaneme na rad. Začnem z vozíka vykladať nákup. Izzy rezignovane postáva vedľa, zjavne ma tým chce vytrestať za môj nepodarený vtip. Len sa potichu zasmejem a pokračujem.

,,Šesťdesiattri osemdesiat," obráti ku mne displej predavačka. V zadnom vrecku zalovím po peňaženke.

Vystriem pred seba ruku s kartou a následne ju priložím na terminál. Poďakujem, pozdravím a vozík s nákupom odsuniem na bok, aby sme sa pobalili až na pokoji a nikoho nezdržiavali. Vždy to tak robíme.

,,Podľa mňa by si si mal nájsť nejakú pichačku," oznámi mi Izzy iba tak.

Neudržím sa a nahlas sa rozosmejem. ,,Tak pichačku, hej?"

,,Nie je to preto, že by som sa ťa chcela zbaviť, alebo také čosi. Začínam sa ale báť o tvoje duševné zdravie," pokračuje, čo ma rozosmeje ešte viac.

Aj napriek tomu, že nemám ani tušenie, o čom to hovorí.

,,Už s tebou nie je ani taká sranda, ako bývala," pokrčí plecami. V tom momente uvedomím, čo je za zdrojom jej pokazenej nálady.

,,Prečo si mi rovno nepovedala, že máš už krámy? Pripravil by som sa na to," odfúknem si, keď z vozíka vytiahnem dve igelitky a druhou rukou sa snažím vozík napasovať na pôvodné miesto.

V inom prípade by som Izzy vynadal zato, že len postáva na mieste a pozoruje ma ako úchyl. Pre tento krát radšej mlčím.

,,Pretože by si ma potom nebral vážne," založí si ruky v bok. Prekvapene pokrútim hlavou. ,,Ale ja to myslím vážne."

,,Možno som sa s tebou porozprávať chcel," kývnem hlavou ku vchodu a Izzy ma mrzuto nasleduje. ,,Len som premýšľal nad tým, či ma neodsúdiš. Veď vieš, povieš čosi ako, ja som to hovorila, alebo, ty si sa musel úplne zblázniť," vydýchnem a tašky položím na zem, aby som mohol otvoriť dvere na kufri.