Pavučina lží

KAPITOLA 21|

THEO

Najťažšie je, že ju nemôžem utešiť. Nemôžem jej ruku položiť na plece a zašepkať jej do ucha, že to bude fajn. Aj keď obaja vieme, že sú to len slová do vetra, ktorým by sme neprikladali žiadnu váhu. Tak je to ale správne. Presne to sa patrí.

Na miesto toho musí stáť obďaleč a pozorovať truhlu z tmavého dreva, okolo ktorej postávajú neznámi ľudia. Neznámi pre mňa. Aj napriek tomu, že by mala mať na rukách putá, nedovolím to. Šofér postáva obďaleč, no nevyzerá, že by mu záležalo na pravidlách o niečo viac, ako mne. Pofajčieva cigaru a opiera sa o strom na rozľahlom cintoríne.

Ja stojím len meter od Nadii. Nemôžem jej vidieť do tváre, no posledných päť minút sa jej telo nepohne ani o jediný centimeter. Márne hľadám náznak po plači. Stojí úplne pokojne. Dýcha potichu, ruky má spustené voľne vedľa tela. Možno si nevšíma pochybovačné a nenávistné pohľady ľudí. Možno sa len tvári, že ich nevidí. Druhá možnosť mi príde viac než pravdepodobná.

Farár konečne ukončí svoj monológ a za hlasného mrmlania, za pomoci dlhých lán štyria muži pomaly spustia truhlu do zeme. A pán Reynolds sa tak môže definitívne odobrať na večný odpočinok. Nikto neplače. Teda okrem mami pána Reynoldsa, ktorá si servítkou niekoľko krát obíde tvár. Žiadne iné emócie. Len ticho prerušované občasným mrmlaním.

Nadia urobí krok dopredu, načo ju automaticky nasledujem. Stále však dodržujem metrový odstup. Nie preto, že by som musel. Robím to preto, aby som jej situáciu ešte viac nesťažoval.

Do ruky vezme za hrsť hliny a nechá ju cez prsty dopadať na drevený povrch truhly. Po nej ku truhle pristúpi Reynoldsová najstaršia. Je to typická babička so sivými vlasmi stiahnutými čiernou stuhou. Zopakuje rovnaké gesto a následne svoj pohľad zodvihne smerom ku Nadii, ktorá niekoľko krát zasmrká.

,,Si presne, ako tvoja matka. Vedela som, že ho raz privedieš do hrobu," zasipí a z milej starenky sa razom premení na starú bosorku.

Nadia sa prudko zvrtne, zastaví ju až moja hruď, do ktorej narazí.

,,M-môžeme ísť," potrasie hlavou s pohľadom upretým na sivú látku mojej uniformy.

Prikývnem, aj keď ma vidieť nemôže. Ponúknem jej predlaktie, o ktoré sa oprie a spoločne kráčame ku autu. Samuel sa práve posadí za volant a kývnutím hlavy si overí, či je po všetkom.

Vztýčeným palcom dám najavo, že môžeme ísť a otvorím zadné dvere auta. Tento krát sa posadím priamo vedľa Nadii a rukou pobúcham po kovovej stene, aby sa Samuel pohol.

,,Nemala som tam ísť," ozve sa takmer okamžite, ako sa auto pohne a vďaka nerovnej ceste nás kolíše zo strany na stranu.

,,Kašli na ňu," zamrmlem automaticky.

,,Nie kvôli nej. Mňa ani mamu nemala nikdy rada. Len si myslím, že by nechcel, aby som tam bola."

,,To je blbosť," pokrútim hlavou.

,,Nie je," zvýši tento krát hlas. ,,Ty si otca nepoznal. Vždy bol až prehnane prísny a ja viem, že by mi nikdy neodpustil ani malé klamstvo. Zabila som aj jeho. Zabila som ich všetkých," založí si tvár do dlaní. Práve v tom momente si spomeniem, že som zabudol na putá.

,,Nemohla si vedieť, čo sa na tom byte stane. A proste si sa zaľúbila. Na tom nie je nič divné. Si v podstate dieťa, nemohla si vedieť, čo je ten blbec zač. Ak si myslíš, že za to všetko môžeš, tak dobre. Môžem to všetko stopnúť a ty môžeš ostať vo väzení a svoj trest si odpykať," vypľujem nepríjemne.

Viem, že ju možno moje slová môžu bolieť. Svedčí o tom tiež jej šokovaný výraz, no nemôžem dovoliť, aby sa opustila. Ani jeden z nás nemôže vrátiť čas a zmeniť všetko to zlé, no stále môžeme ovplyvniť ďalší sled udalostí. Nič z toho však nebude reálne, ak sa Nadia vzdá ešte skôr, ako sa o to pokúsi.

,,Možno," odvetí pomaly.

,,Hovno!" zvýšim hlas tento krát ja, no zároveň sa nervózne zasmejem. Už je neskoro, aby som sa s tým mohol zmieriť a nechať rozhodovanie len na Nadii. ,,Vzdáš to presne tak, ako on," zamrmlem a krútiac hlavou sa opriem o chladný kovový povrch auta. ,,A nepovedz mi, že nemáš na výber. Lebo máš. Ale premýšľaš, ako blbé decko."

,,Theo prestaň, práve som pochovala otca," zalapá po dychu v snahe zadržať plač.

,,Práve preto nemôžeš nechať všetkých veriť, že sa to všetko stálo kvôli tebe. Áno, po svete chodí veľa vrahov, feťákov a rôznych parchantov. Ale to sa nezmení, Nadia. Nezmeníš to ty, ani ja. A práve takýto ľudia môžu zato, čo sa stalo tvojmu otcovi, rozumieš tomu?"

Isteže nerozumie. Nechce rozumieť. Prestávam mať silu bojovať za cudzie dievča, ktoré o moju pomoc očividne nestojí.

,,Ale keby..."

,,Prestaň s tým. Už toho mám plné zuby. Je to na tebe. Chcel som ti pomôcť, ale ak to ty sama nechceš, seriem na to," zodvihnem sa, aby som sa tento krát posadil na sedadlo oproti Nadii.

Moju výbušnú povahu sa mi podarí držať pod kontrolou až príliš dlho na to, aby som všetky emócie vypustil práve teraz. Zrejme to nepomohlo ani jednému z nás.

Rozumiem, že má pochybnosti. Zároveň som už imúnny voči zbytočným emóciám. Hlavne v prípade, ak už nemám moc nič zmeniť. Tento pocit poznám veľmi dobre. Možno hlavne z dôvodu, že stále pretrváva.

,,Prepáč mi," ozve sa mi blízko ucha a na ruke, ktorú v päsť zvieram na kolene mi pristane teplá ruka.

Napriek tomu sa nedonútim otvoriť oči.

,,Viem, že mi chceš pomôcť a ja sa správam, ako malé decko a nijak ti to neuľahčujem. Vieš, ja sa len bojím, že keď sa odtiaľto dostanem, už ma tam von nečaká vôbec nič. Ostanem sama a ja sa samoty bojím viac, ako čohokoľvek iného."

Nahlas preglgnem, no hlavu stále nechávam opretú o stenu auta.

Ruku pomaly otočím dlaňou hore, aby som si prsty mohol prepliesť s tými jej.

Chcem jej povedať, že tam von predsa bude mať priateľov a bude tam mať aj mňa, no nemôžem. Moje myšlienky mi prídu priam nezmyselné. Nemôžem vedieť, či to tak skutočne bude. Či tam von pre ňu vôbec chcem byť a či som na to pripravený. Budem vlastne niekedy?

Nechcem mať pred očami tvár Lucy, no takmer vždy, keď moje myšlienky zablúdia ku Nadii, pripletú sa mi medzi ne a chaoticky mi podsúvajú nereálne predstavy. Nenávidím sa za to, že môj mozog stále nie je schopný vytesniť spomienky na Lucy. Aspoň z časti.

Nadiine telo vedľa môjho sa pomrví. Stále ostávam v rovnakej polohe a snažím sa hlavu presvedčiť, že som sa ešte nebláznil, keď na perách pocítim známe teplo. Ani neviem ako, no moje ruky akosi automaticky obalia to jej a posadím si ju na kolená. Jednou z rúk ju zvieram za pás, tou druhom jej obopnem krk, aby som sa na tie pery mohol pritlačiť ešte silnejšie.

Pocítim silnejúci potrebu dotýkať sa tohto útleho tela, ktoré sa v mojom náručí takmer stráca. Od úst sa presuniem na krk, na ktorom zanechám niekoľko bozkov a následne sa vrátim späť k ružovým perám, ktoré teraz chytajú červený nádych.

Náhle mám pred očami jej čierne šaty, ktoré končia tesne nad kolenami a odhaľujú tak časť bledej pokožky. Oči zažmúrim ešte prudšie, aby som z hlavy vymanil bublajúce predstavy. Je už však neskoro, pretože sa mi za ten čas stihne krv nahromadiť na miestach, kde sa to teraz hodilo najmenej. Musím sa tak pomrviť na mieste, aby som aspoň trochu uľavil tlaku, ktorý pociťujem v rozkroku.

,,To ty prepáč mne," vydýchnem napokon a rukami si ju na seba pritlačím ešte silnejšie.

_______________________________________

A Theo si myslí, že sme všetky včerajšie a zakryje to za debilné správanie 😆❤