Pavučina lží

KAPITOLA 11|

JEREMY

Chvíľu mi trvá, kým pochopím na koho sa pozerám. Any do mňa musí niekoľko krát drgnúť, aby som precitol.

Ten chlapec.

Toho chalana, ktorý sa práve oblizuje so štíhlou červenovláskou poznám. Zahliadol som ho v ten deň, keď som bol za Nadiou vo väzení. Som si istý, že to je on aj napriek tomu, že to bola len chvíľa a práve na sebe nemá sivú uniformu.

Oslobodí sa zo zovretia červenovlásky a otočí sa smerom ku baru, keď si ma všimne. Nechcem sa pozerať, no teraz už ho nesmiem spustiť z očí. Nie, keď mám príležitosť dozvedieť sa o Nadii viac.

Zosuniem sa zo stoličky a suverénnymi krokmi si to namierim rovno k páriku.

,,Som Jeremy," vystriem pred seba ruku. Neplánujem strácať ani sekundu.

,,Viem, kto si. Theo," predstaví sa a prijme moju ruku v pevnom stisku.

,,Kto je to?" začujem tenký hlas dievčaťa za jeho chrbtom.

,,Vráť sa do boxu, o chvíľu prídem za tebou," nahne hlavu jemne do strany a dievča sa s odutou perou začne predierať späť.

,,Prepáč, ak som ťa..."

,,To je v pohode," odpije si z piva, ktoré následne položí späť na lepkavý povrch baru.

,,Ako sa má?" opýtam sa a zdá sa, že ho moja otázka ani trochu neprekvapí.

Prečo by aj mala?

,,Je ti dúfam jasné, že o tomto s tebou hovoriť nemôžem," nadvihne obočie a lakťom sa oprie o stoličku stojacu za jeho chrbtom.

,,Chcem len vedieť, že je v poriadku. Návštevy má povolené len raz do mesiaca. Písal som jej, ale zatiaľ mi na list neodpovedala," pokrčím plecami a so zúfalstvom v tvári si prehrabnem vlasy.

,,Je okej," prikývne a znovu sa natiahne za pohárom s pivom. Mám za to, že tým len zakrýva svoju nervozitu.

,,Neurobila to. Nie tak, ako hovoria."

Theo si nahlas vydýchne a z piva si odpije už v poradí tretí krát. Tento krát na pult položí prázdny pohár.

,,Viem, kto tam bol. Zistil som si to. A donútim ich, aby sa priznali a išli svedčiť. Navyše, Nadia nikdy žiadne drogy nebrala. Pre boha, nezapálila by si ani džointa," pokrútim s priškrteným úsmevov hlavou.

,,Ja chápem, že si..."

,,Hovno chápeš!" vyprsknem, no v tom istom momente to oľutujem.

Musím sa ovládať, ak jej chcem pomôcť. Ak to vôbec je možné.

,,Prečo si dnes tu? Chodí sem tá jej partia?" opýta sa a s nadvihnutým obočím sa obzerá okolo seba.

Najradšej zo všetkého by som mu okamžite vrazil.

,,Nebola to jej partia," precedím cez zuby. ,,Chodil sem jej frajer."

,,Fakt ma to mrzí, no ja neviem, ako..."

,,Počúvaj ma sem. Ty možno dokážeš zaspávať s pocitom, že v tej base sedí dievča, ktoré nikdy pred tým neublížilo ani muche a skurvená náhoda...jedna skurvená náhoda a..." hlas sa mi zlomí a porazenecky pokrútim hlavou.

Nadia mi chýba každým dňom čoraz viac a stojí ma nemálo úsilia, aby som o tom dokázal hovoriť.

,,Si si dúfam vedomí toho, že ho zabila."

,,V sebaobrane," dodám už pokojnejšie.

,,Počuj, možno si myslíš, že mám vo väzení nejakú moc, ale tak to nie je. Som len strážnik a to dokonca len rok. Jediné čo môžem urobiť je, že ti dám kontakt na právnikov. Viem, že mala právnika prideleného súdom, čo nie je bohviečo. Nemohli ste čakať, že ju z toho vyseká. Ale..."

,,Ale?"

,,Ale nebude to lacné. To po prvé. Sú to špičkoví právnici. A po druhé. Nemyslím si, že by jej prípad znovu otvorili. Možno ak..."

,,Ak?" dožadujem sa odpovedi.

,,Možno ak sa ti podarí prinútiť niekoho z toho bytu. Svedka, ktorý to všetko videl a dosvedčí, že konala v sebaobrane. Najlepšie, ak by ich bolo hneď niekoľko," jemne sa nahne mojím smerom, akoby sa bál, že ho môže aj napriek hlasnej hudbe ktokoľvek začuť.

,,Ja ich nájdem. Viem, kto tam bol," pripomeniem mu.

,,Viac pre teba urobiť nemôžem. Dúfam, že tvoje dievča hovorí pravdu. A hlavne, neurob žiadnu sprostosť."

,,Nie je to moje dievča," pripomeniem, aj keď ho do toho vôbec nič nie je.

Len prikývne a stratí sa v dave ľudí presne tak, ako to pred chvíľou urobila jeho spoločníčka.

,,Kto to bol, do riti?" vynorí sa vedľa mňa nízka postava Any.

Očami prejdem po jej kučeravých vlasoch, ktoré má rozlietané všetkými smermi.

,,Dozorca," odvetím, akoby som naivne očakával, že Any na prvý krát pochopí čo tým myslím.

Na nič sa nepýta. Ani nemusí. Postaví sa mi do cesty, aby si zaistila, že sa ani nehnem, pokým jej nepoviem presne to čo počuť chce. Ruky si založí v bok a obočie jej vystrelí kdesi do stredu čela, ktoré sa skrčí v niekoľkých širokých vráskach.

,,Z Nashvillu. Má na starosti Nadiu."

,,Tento?" mykne hlavou do strany, kadiaľ len pred chvíľou odišiel spomínaný a na tvári sa jej črtá prekvapenie. ,,Je to mladý chalan. Nemôže predsa..."

,,Videl som ho tam. Ver mi, že môže," prejdem pohľadom po okolitých boxoch, no stále nevidím žiadnu povedomú tvár.

Nikoho, o kom viem, že sa priatelil s Tristenom. Odfúknem si a Any potiahnem za ruku smerom ku východu.

,,Čo keby si so mnou začal konečne hovoriť? Naťahuješ ma tu, ako nejakú mačku," prekríži si ruky na hrudi a znovu mi zatarasí cestu. Toto gesto ma začína otravovať.

,,Any prosím," položím jej ruku na rameno a hlavu skloním do zeme.

Už viac nemám síl niečo jej vysvetľovať, ani sa obhajovať. Cítim, ako zo mňa pomaly vyprchá odhodlanie, ktoré som mal na začiatku.

,,Jeremy, vzchop sa. My ich nájdeme a..."

,,A potom čo? Ja vlastne ani neviem, čo im poviem. Hej kamoš, poď so mnou na políciu a priznaj, že si bol na byte, kde sa pravdepodobne varí fet..."

Kopnem do prvej fľaši ktorá mi stojí v ceste a tá sa s hrmotom rozkotúľa dlaždeným chodníkom.

,,Niečo vymyslíme," snaží sa ma upokojiť Any.

Pochopiteľne, je to zbytočné. Ba práve naopak. Nerozumiem, ako je možné, že všetko berie tak pokojne. Alebo sa jednoducho dokáže od situácie odosobniť.

,,Poznáš ju dlhšie, ako ja. Poznáš ju prakticky od narodenia. Ja mám však pocit, akoby ti bolo úplne jedno, že je vo väzení a pravdepodobne tam strávi celú mladosť!" zrevem, aj keď som si to vyslovene zakázal.

Nechcem sa s Any hádať a už vôbec nie prilievať olej do ohňa, no moje emočné rozpoloženie už viac nedokážem ovplyvniť.

,,Som jej kamarátka. Najlepšia kamarátka," zašepká šokovane. ,,Ako môžeš...ako ti vôbec čosi také mohlo napadnúť?" pokrúti hlavou.

Okamžite spozorujem slzy, ktoré sa jej zalesknú v očiach.

Chcem sa Any ospravedlniť. Tak veľmi chcem, no na miesto toho ju proste nechám ísť. Nechám ju kráčať nočným mestom a sebecky sa ponorím do sebaľútosti, ktorá ma pomaly, ale isto ovláda.

_______________________________________