Pavučina lží

KAPITOLA 24|

NADIA

Vo vani strávim takmer hodinu. Užívam si teplo, ktoré príjemne obaľuje moju pokožku a vyjsť sa donútim až potom, keď voda začne naopak nepríjemne chladiť.

Natiahnem na seba spodné prádlo, ktoré mi priniesla Any a čierne tričko s logom, pre mňa neznámej kapely, ktoré mi zase požičal Jeremy. Siaha mi až po kolená, čo mi momentálne vyhovuje. S úsmevom si kúsok látky priložím ku nosu a nadýchnem sa Jeremyho vône, ktorá mi dá na chvíľu pocítiť jeho prítomnosť.

Ešte chvíľu postávam pred dverami a snažím sa zaregistrovať akýkoľvek zvuk, alebo pohyb. Okrem tlmeného zvuku televízie nepočujem vôbec nič. Izzy sa do izby odprace ihneď po večeri a ja tak viem, že na gauči nájdem len Thea.

Pomaly otvorím dvere a vykuknem von, no okrem svetla z televízie je v byte tma. Nevýhodu pre mňa predstavuje tiež neznáme prostredie. Reklama na obrazovke miestnosť osvieti dosť na to, aby som na gauči spozorovala Theove telo. Jednu nohu má zohnutú v kolene, opretú o veľký modrý vankúš. Druhú má síce vystretú, no končí až kdesi na opierke. Rukami si podopiera hlavu a aj napriek skorej hodine už určite spí.

Čo najtichšie sa vrátim späť do izby a schovám sa pod perinu, kde ma naopak privíta úplne iná pánska vôňa. Na vankúši ju cítim ešte o čosi intenzívnejšie. Je to svieža drevito-korenená vôňa s nádychom škorice, citróna a možno tiež klinčeka.

Rukou si prejdem po mieste, kde ma pohladil Theo a privriem oči. Mrzí ma, že sa kvôli mne musel cítiť zle, no nedokážem sa len tak uvoľniť a v priebehu niekoľkých hodín zabudnúť na všetko, čo sa v mojom živote zmenilo.

Stále je všetko až príliš čerstvé. Až príliš bolestivé. Smrť otca, ktorý zomrel aj mojou vinou. A rovnako tak smrť Tristena. Chlapca, ktorý bol mojou prvou láskou a zároveň niečím, čo ma v tej dobe dopĺňalo. Možno sa na to teraz pozerám inak, no presne tak to cítim a nemôžem tušiť, ako sa to skončí. Aj napriek tomu sú všetky city a emócie nové a istá časť môjho ja by sa chcela stretnúť aj s Tristenom a otcom. Jednému z nich dlžím ospravedlnenie. A tomu druhému? Neviem, možno by stačilo nebyť tak naivná a hlúpa.

Pred očami mám tento krát sudcu, ktorý dnes rozhodoval o mojom osude. Možno to je zvláštne, ale dnes mnou pojednávanie nijak zvlášť nezamávalo. Už ma nedesila nevedomosť, ako po prvý krát. Možno by to malo byť práve naopak, pretože som vedela do čoho idem, no ja som sa so svojím osudom pomaly zmierila. Aj pár mesiacov vo väzení s človekom dokáže pekelne zamávať a možno to je dôvod, prečo som neprejavila jedinú emóciu.

Harlan Scott bol priam bravúrny. Bolo priam neuveriteľné sledovať, ako sa niekto, koho poznáte necelý mesiac bije o vašu slobodu, ako lev. A mňa ani trochu neprekvapilo, keď môj boj aj vyhral. Dokonca som mala výčitky, že som sa nesnažila ani zďaleka tak, ako on sám. Napriek tomu som sa vyjadrenia súdu potešila. A tvár sudcu budem mať pred očami do konca života. Neveril mi. Bola som si istá, že ak by som po svojom boku nemala Harlana Scotta, výpovede dvoch svedkýň by boli žalostne málo.

Rozsudok takmer vypľul a bez ďalších slov sa stratil za dverami vedľajšej miestnosti, kam verejnosť bežne nemala prístup. S Harlanom sme si vymenili pohľady, no ten jeho mi dal jasne najavo, aby som sa viac o nič nestarala. Vyhrali sme predsa. A aj napriek nedôvere sudcu a napokon aj poroty som jednoducho pre tento krát mala na vrch. Okrem toho na povrch vyplávali nové dôkazy, o ktorých som nemala ani potuchy. Napríklad sa konečne spomínala aj poloha v akej našli oboch mužov, čo pri prvom pojednávaní nebolo ani trochu podstatné. Tento krát sa jednoducho pohli ľady a stačilo tak málo. Mať za zadkom niekoho, kto má vo svojom obore miesto medzi najlepšími a najuznávanejšími.