Pavučina lží

KAPITOLA 6|

THEO

,,Dievčatá si zvykli rýchlo," odpije si z kávy Brandon a s hlasným zaškrípaním sa posadí za stôl.

Mojou reakciou je nadvihnuté obočie, čo Brandona nijak zvlášť neodradí, aby pokračoval.

,,Tie tri nové," rozhodí rukami. ,,Celkom rýchlo zapadli," trochu sa nahne dopredu, akoby sa mi do hlavy snažil silou mocou natlačiť informácie, no moja hlava ich jednoducho nedokáže vstrebať.

,,Každá si zvykne. Nemajú príliš na výber," odvetím ľahostajne a konečne sa posadím na miesto oproti Brandona, ktorý nahlas chlípe kávu a moje nervy sú len posledných pár sekúnd pred vyhorením.

V momente, ako si jednu z nôh vyloží na stoličku oproti sa vysielačka pripnutá na kožený opasok hlasno rozchrapčí. Otrávene pretočím očami.

,,Počúvam," snažím sa prehlušiť nezmyselné mrmlanie.

,,Theo, tu Filip," ozve sa tento krát takmer krištáľovo čistý hlas zástupcu riaditeľa.

,,Počúvam," prebehnem si prstami cez husté vlasy a šálku s kávou nervózne odsuniem ďalej.

Je to len akási automatická reakcia. Je mi totiž jasné, že ani tento krát si kávu nevypijem v pokoji. Akoby nestačilo, že som znovu natrafil na Brandona, ktorému sa nezastaví huba zrejme ani počas spánku.

,,Potrebujem, aby si mi sem priviedol jedno z dievčat. Nadiu Reynoldsovú. Jej prípad sa už uzavrel, ale právnik si vyžiadal, aby bola jej prvá návšteva odpočúvaná, takže ju bude čakať v hale číslo päť."

,,Rozumiem," potvrdím rozkaz a s výdychom sa postavím.

Očami rýchlo prejdem po ciferníku nástenných hodín a so zistením, že mi ostáva ešte päť minút k dobru opustím spoločenskú miestnosť, kde za sebou zanechám zvedavého Brandona. Všetko je lepšie, ako jeho otravné otázky.

Pomaly, naťahujúc čas kráčam ku celám a rytmicky zaklopem na červené kovové dvere.

,,Nadia Reynoldsová" vyslovím dostatočne nahlas a mierne pootvorím dvere.

Nikdy do ciel nevchádzam, ak nemusím. Inak tomu nie je ani dnes. Dám jej niekoľko sekúnd čas a poteším sa, keď ju nemusím osloviť znovu.

Jej útla postava sa vynorí z poza dverí práve v momente, keď sa moja vysoká odrazí od steny. Pohľadom mi prejde po tvári presne tak, ako to robí vždy, keď ma vidí.

,,Kam ma to vediete?" ozve sa po sotva troch metroch kráčania.

,,Máš návštevu," oznámim a periférne sledujem jej reakciu.

,,Návštevu?" vydýchne očividne prekvapene.

,,Kto je to?"

,,Neviem," odvetím stroho dúfajúc, že ma prestane bombardovať svojimi otázkami.

Od kedy nastúpila Nadia do Nashvillu, akoby sa svet otočil úplne naopak a ja mám pocit, že neodprevádzam väzenkyňu, ale dievča, ktoré sa stratilo na chodbe v školskom tábore.

Moje skromné prianie sa naplní a Nadia je po zvyšok cesty - čo predstavuje necelé dve minúty úplne potichu. Zastavíme pred kovovými dverami zelenej farby. Niekoľko krát prudko zabúcham po ich hrdzavejúcom povrchu.

,,Poďte ďalej," otvorí dvere zástupca vo vypasovanom obleku a Nadiu obdarí širokým úsmevom.

Nápadnejší ani byť nemôže, čo neunikne ani samotnej Nadii, ktorá ho pozoruje s nečitateľným výrazom v tvári.