Dark in the light

Deviata kapitola

Začula som pípanie prístrojov. Ten zvuk mi bol známy. Počula som ho, keď do nemocnice priviezli Alessandru – predrogovala sa, ako inak. Okrem tohto zvuku som počula aj tlmené hlasy muža a ženy. Pomaly som otvárala oči. Na moje obrovské prekvapenie sa mi ich podarilo nechať pár sekúnd pootvorené. Nemala som dosť síl obzerať sa všade okolo, no základom bolo to, že som bola nažive a prízrak ma neporazil.

„Doktor, ona sa prebrala," zajasal hlas mojej mamy.

Doktor pristúpil k posteli, nasilu mi odlepil viečka a začal mi svietiť malou baterkou do očí. Idiot! Chcela som ho udrieť, no infúzia zapichnutá v mojej ruke mi to nedovoľovala. Zamrvila som sa a doktor žiarovku vypol.

„Je stabilizovaná. Má síce modriny, rozbitú hlavu tesne nad temenom a pomliaždeniny v oblasti rebier, no dostane sa z toho. Avšak tieto zranenia netreba podceňovať. Najmä nie zranenia hlavy. Mimochodom, o chvíľu k vám príde policajný príslušník, aby urobil zápisnicu," flegmaticky povedal postarší doktor a vykročil k dverám. Myslím si, že na svoj vek vyzeral zachovalo.

„Policajné vyšetrovanie nebude potrebné. Je to v poriadku. Nikto sem nemusí chodiť," vypľula rýchlo Sandy a usmiala sa.

„On sem musí prísť, také sú predpisy," povedal doktor a zamračil sa.

„Nemohli by ste urobiť výnimku. Ten muž to nemyslel zle." Moje oči ma znovu zrádzali, nedokázala som ich nechať otvorené dlhšie ako päť sekúnd.

„Nie," vzdychla som. Chcelo sa mi plakať, kričať a zavraždiť toho hajzla, ktorý mi to urobil. Najväčším sklamaním bolo to, že ho matka ešte obraňovala.

„Slečna Sullivanová, odpočívajte. Musíte nabrať kopu síl na výsluch," prihovoril sa mi vľúdne, otočil sa k Alessandre a pokračoval, „nie výnimku neurobím. Vaša dcéra bola v kóme celé tri dni, stratila veľa krvi, utrpela vážne zranenia a ak by sa do nemocnice nedostala včas, mohla zomrieť. Ten človek chcel slečne ublížiť a to sa nemôže nechať len tak, bez trestu," doktor prebodol matku pohľadom a odišiel.

Sandy vybehla von tiež. Vyzerala byť vystrašená, ale to mi bolo jedno. O pár minút sa vrátila, ale mala vedľa seba spoločnosť. Steva. (Čo tu robí?) Usmial sa rovnako odporným úsmevom ako vtedy doma a prisadol si ku mne na posteľ. Niečo som sa snažila povedať, no nedarilo sa mi poskladať jediné slovo. Mrmlala som ako batoľa. Všetko ma bolelo.

„Máš šťastie, že som prišiel včas. Mala by si mi byť vďačná za to, že žiješ," pohladil ma po čele. Ak by som sa mohla pohnúť, tak by som mu asi vrazila. Ale zasa na druhej strane, zachránil ma. Namiesto poďakovania, som sa vďačne pousmiala a zahniezdila sa, aby ten pasák vstal z mojej postele, ale bolo to neúspešné. V tej chvíli som vedela logicky premýšľať. V hlave sa mi stále opakoval ten večer a nejasný obraz hlasu v mojej hlave.

„Vidíš Leah, nakoniec ten Steve nebude až taký zlý," usmiala sa mama a položila mu ruku na rameno. Tvárila sa prenáramne spokojne.

„Vodu ... som smädná," zachrapčala som. Každé slovo sa mi zabodávalo do hrude ako hrot šípu.

„Nemôžeme sa teraz zdržiavať, musíme odísť," povedal Steve, prudko vstal z postele a podal mi veci, aby som sa obliekla.

„Nevládzem. Sa. Hýbať... Nikam. Nejdem!" mrmlala som pomaly, ale nikto ma nepočúval. Alessandra zbalila zvyšky mojich vecí do tašky a donútila ma obliecť sa. Trvalo mi asi pätnásť minút, kým som odela svoje zmrzačené telo. Bolelo ma, keď som dýchala. Mala som pocit, že onedlho spadnem na zem.

„No tak Leah, pohni si," súril ma ten hajzel stojac vo dverách. Nervózne dupal nohou a prstami si prechádzal po tvári.

Postavila som sa na rovné nohy, ktoré ma neniesli s tou obvyklou ľahkosťou, ale aj napriek tomu som sa dala na odchod. Každým krokom som cítila väčšiu a väčšiu bolesť. Akoby mi niekto zabodával nože do rebier. Oprela som sa o stenu, aby som nabrala sily na ďalší pohyb. Steve sa otočil a vzal ma za ruku. Bezohľadne ma ťahal po nemocničných chodbách až do výťahu a odtiaľ von z budovy rovno do auta. Zhlboka som dýchala a snažila sa ignorovať bolesť vystreľujúcu mi do celého tela. Točila sa mi hlava a myslela som si, že každú chvíľu odpadnem. Rýchlo som dýchala, bola som úplne nevládna.

„Potrebujem lieky proti bolesti," povedala som rozhodne a dlaňou si chytila pravý bok. Do očí sa mi tlačili slzy.

„Neskôr ti nejaké zoženiem, ale teraz nemáme čas na hlúposti. Musíme odísť, a to čo najrýchlejšie," zakričal na mňa, naštartoval auto a vypálil vpred. (Na hlúposti?! Idiot!) Začala som kašľať a na jazyku som pociťovala kovovú chuť. Prstami som si prešla po vlhkých perách a zadívala sa na svoju dlaň. Kašľala som krv. Príšerne som sa zľakla. Nechcela som umrieť.

Časť dopísaná, dúfam, že sa Vám bude páčiť. :) S láskou
Leah Silverwind