Dark in the light

Tretia kapitola

„Čau, feťáčka," pocítila som úder lakťa na mojich rebrách, keď som kráčala k svojej malej modrej skrinke na konci chodby. Au, to bolelo. Takýto úder má len Simon. Nádherný, vysoký, plavovlasý futbalista s hlasom, ktorý lahodí ušiam. Každé dievča na škole ho poznalo, zbožňovalo a obdivovalo, no ja nie. Ja som ho nenávidela, veď on aj jeho kamaráti ma šikanovali už niekoľko rokov. Od základnej školy sa so mnou niesla šikana.

Pri vchode do učebne marketingu ma trafil papier a celá trieda vybuchla hurónskym smiechom. Nasledoval standing ovation. Cítila som sa stiesnene a nepríjemne. Do očí sa mi tlačili slzy. Začal sa mi zvyšovať tep a mala som pocit slabosti v nohách. Znovu ma zastihol ten pocit. Pocit, že príde démon, temnota. Musela som sa vzchopiť a prestať vyzerať ako posadnutá.

S povzdychom som si sadla na svoje poznačené miesto v kúte triedy. Bola som odčlenená od všetkých. Bola som tam sama. Na lavici boli vyryté štipľavé nadávky, injekčné striekačky, hlúpe znaky, ktorým som nerozumela. Celá lavica vyzerala ako lavica nejakej asociálnej skupiny a nie devätnásťročného dievčaťa.

Len v jej rohu bolo malé srdiečko a meno Chris, ktoré som tam vyryla ja. Jediné svetlé miesto v mojom živote bol on. Dokonalo vyzerajúci chalan, anjel a zároveň to bol aj jediný človek, ktorý sa ku mne správal milo a prívetivo. Takmer ako ozajstný anjel, lenže bez krídel. No bohužiaľ, Chris sa minulé leto odsťahoval do Ameriky za zvyškom svojej veľkej talianskej rodiny (vraj za lepším životom). Po jeho odchode sa začala ozajstná šikana, ktorá naberala na obrátkach. Nekonečné nadávanie, ťahanie za vlasy, oblievanie všelijakými tekutinami a udieranie ma, sprevádzali každý školský deň.

Zazvonilo a vzápätí do triedy vošla učiteľka marketingu. Vysoká, štíhla blondína v strednom veku s kamennou tvárou a bezcitným pohľadom. Vlasy mala rovnako ako vždy, zapletené v pevnom vrkoči. Jej tvári dominovali hnedé oči a mejkap farby vápna zvýrazňoval bordové pery. Pod pravým okom mala nakreslené znamienko. Vyzerala komicky, ba priam rozprávkovo hrozne. Vždy som si takto predstavovala klauna alebo gašpara v starovekom divadle alebo upíra.

„Dobrý deň, študenti," povedala neprítomne a starostlivo si uložila kôpku kníh a papierov na roh stola. „Test, ktorý ste písali minulú hodinu dopadol v celku dobre, ale mohlo to byť aj lepšie, samozrejme," prísnym pohľadom prešla po každom z nás. Až mi z toho prebehol po chrbte mráz. Sústredila som sa na pravidelné dýchanie. Nemohla som zlyhať a poddať sa slabosti.

„Test dopadol najlepšie u slečny Sullivanovej, ale to sa dalo čakať," usmiala sa a podala mi test do ruky. Ona sa na mňa usmiala. To bolo divné, nerobila to. Chcela som jej úsmev opätovať, ale nenabrala som odvahu. Veď stále vyzerala ako upír – ale s úsmevom.

„Bifľa. Toto sa ale neráta, veď ona je ako chodiaca encyklopédia, všetko vie," zasyčal predo mnou sediaci spolužiak a potiahol môj stôl bližšie k jeho lavici. Nazúrene som si ho pritiahla späť. Odrazu sa chalan po mojej pravici postavil a dal mi riadne zaucho. Teda, skôr to bola facka. Bolelo to omnoho viac ako úder z rána od Simona. V obrannom geste som si chytila hlavu a zavrela oči.

Toto chceš Leah, aby ťa šikanovali a bili? Skoncuj s tým, s nimi, s týmto životom. Zaslúžiš si pokoj a oddych, Leah. Poď, pomôžem ti. Sloboda je blízko. Stačí, ak budeš počúvať mňa. Leah, nevzdoruj mi! No tak Leah, poď!

Slzy som mala na krajíčku, plávali na povrch a v tom som sa začala dusiť. Moje nádychy boli čím ďalej, tým kratšie a vzduch som nedokázala udržať v pľúcach. Zabudla som na to, že nemôžem plakať. Ten démon mi to nedovolí. Zakaždým, keď chcem vyjadriť svoje pocity plačom, začnem sa dusiť, nemôžem dýchať a dostanem sa do bezvedomia. Toto je spôsob, akým sa ma snaží ten prízrak zabiť.

Vyskočila som na rovné nohy a udrela spolužiaka. Vrátila som mu trikrát silnejšiu facku akú som dostala. Neurobila som to ja, ale on. Zamatový hlas. Ovládol moje telo. Čo sa to deje? Ako? Môže za to môj pokus o plač? Toto nie som ja. Ja som mu nechcela ublížiť. Neurobila by som to, nikdy. Potrebujem pomoc! Bola som na smrť vydesená.

Odrazu sa mi zatmelo pred očami a moje bezvládne telo, neschopné pohybu padalo k zemi. V tele mi nepracoval jediný nerv, aby som mohla gestami žiadať o pomoc. Nastal stav beznádeje. Musím sa mu vzdať, ale len ma malý moment, aby som mohla všetko napraviť. Aby som bola voľná. Aby ma neovládal.

Viazol mi dych, hruď sa mi napínala v snahe dýchať, no bola som paralyzovaná. Posledné slová, ktoré som počula pred tým, než som stratila vedomie boli výkriky vyplašenej učiteľky: „Pomôžte jej! Zavolajte záchranku! No tak, Leah, preberte sa. Všetko bude..." Hlas sa vytratil a nastalo ticho.

No nie je to krásne, Leah?! Si vyčerpaná, neschopná hýbať sa, takmer ako mŕtva. Toto je pomoc, o ktorú stále žiadaš, vykúpenie, ktoré ti ponúkam. Toto je stav blaha, slobody, plnosti, uvoľnenia. Nebráň sa mi, Leah Sullivanová. Buď slobodná! Takýto je pocit, keď sa blížiš k poslednému výdychu – oslobodzujúci.

Možno ste teraz v začiatku príbehu stratení, ale sľubujem, že časom všetko pochopíte :) ďakujem za každý názor - cením si ho :)
Leah Silverwind