Dark in the light

Sedemnásta kapitola

Motor auta hlasno zahučal a rýchlo sme sa pohli vpred. Pred policajnou stanicou sme boli o niekoľko minút a mne zovrelo žalúdok. Cítila som sa ako pred posledným súdom. Studené kvapky potu sa mi leskli na čele. Triasla som sa a chrbticou mi prebehol mráz.

Obžalovaná časť posádky bola úplne ticho. Tí kukláči si stále niečo pošepkávali, zazerali na Noaha a naposledy nám zopakovali naše práva. Keď motor auta zhasol, policajti nás povyťahovali z auta ako vrecia zemiakov a odviedli dovnútra policajnej stanice. Boli rovnako hluční ako tí kukláči, kričali a dávali celej ulici na známosť, že sme delikventi. To majú v náplní práce zdevastovať aj posledné zvyšky ľudskej dôstojnosti? (Aj keby áno, tak nemuseli pri tom tak vrieskať.)

Vo vnútri stanice to vyzeralo stroho, administratívne a celá budova pôsobila chladne. Všetci, nielen zamestnanci, ale kompletne všetci, na nás zízali a oči pracovníčok sa zdvíhali od monitorov v pravidelných intervaloch. Budovou sa niesli zvuky zvoniacich telefónov, tlmené zvuky opätkov a ťukanie umelých nechtov po klávesnici. Podobalo sa to rutinnému dňu.

Prešli sme cez vrátnicu, vstupnú halu a ďalej sme pokračovali smerom dolu cez zvláštnu chodbu, ktorá tam podľa mňa nemala čo robiť, lebo naháňala hrôzu. Pripomínala cestu na popravisko. Modré linoleum, ktoré smrdelo ako nová guma, predstavovalo pohodlný koberec popravy. V tej chodbe boli dve cely predbežného zadržania, na každej strane jedna. V rohu každej z tých ciel bol malý záchod a umývadlo - nechutné, ale predsa toto sanitárne vybavenie väzni využívali.

Veľké priestory boli zabezpečené oceľovými mrežami. Za nimi boli delikventi, ktorí vyzerali hrozivo, ale našli sa tam aj takí, ktorí by svojim výzorom presvedčili každého o ich nevine. Jeden z tých previnilcov zamyslene hľadel na Noaha a potom pristúpil k mrežiam.

„Ty," zakričal, ukázal prstom na toho neskutočne úžasného chlapa a čakal, čo Noah urobí. On sa so vztýčenou hlavou pozrel na muža za mrežami.

„Áno, ty! Pamätáš si ma?" väzeň sa na malú chvíľu odmlčal a potom pokračoval: „To ty si ma sem dostal. Za pár ukradnutých libier. Kvôli tebe som tu. Ja a pár ďalších ľudí sa na toto poondiate miesto dostalo len kvôli tebe, Bradley." Spočiatku som si myslela, že ten chlap je len vyšinutý a nevie, čo hovorí, ale keď povedal Noahove meno, stuhla mi krv v žilách. On ho pozná, pozná Noaha, odkiaľ? A čo to hovoril o tom, že ho Noah dostal do basy? Nerozumela som tomu. Čo sa to tu deje? Pozrela som sa na Noaha, ale ten opäť sklopil zrak k nohám. Bola som zmätená.

Vošli sme do dverí, ktoré sa nachádzali na konci chodby. Očividne boli ťažké, lebo ich policajt s námahou tlačil pred sebou. Jeden po druhom sme vošli do miestnosti.

Veľká miestnosť nejakého policajta vysokej hodnosti naháňala vo svojej podstate strach. Podľa čestného uznania, ktoré viselo hneď oproti dverám vedľa štátnej vlajky Spojeného kráľovstva, som usúdila, že to bola kancelária policajného generála. Uprostred kancelárie stál mohutný mahagónový stôl, na ktorom boli porozhadzované spisy rôznych farieb a malá lampa, ktorú z časti zakrývala divná šiltovka. Na stenách miestnosti boli nejaké fotky predchádzajúcich účastníkov policajného zboru, ktorý tomuto okrsku velili.

Policajti nám dali dole tie okovy, ktoré sme mali celú tú dobu na rukách. Posadili matku a Steva na stoličky, ktoré boli pri stole.

„Čiže vám sa zachcelo dílovať, hej?" začal policajný generál, spojil pery do prísnej linky a pokračoval, „v mojom meste nič také nepripadá do úvahy," celou silou tresol po stole, až som z toho nadskočila. Pôsobil veľmi autoritatívne.

„Nič mi k tomu nepoviete? Nebudete sa obhajovať?" opýtal sa a pohľadom prešiel po nás všetkých. Jeho podhľad sa zastavil na Noahovi a pery sa mu zvlnili do nebadateľného úsmevu. Ničomu som nerozumela. Prečo sa všetci dívali takto na Noaha? Oni ho poznali? S tým chlapom som sa musela porozprávať!

„Takže," znova začal generál, ale tento krát o čosi milšie, „som generál Taylor a monitorujem vás dvoch už niekoľko týždňov. Moja prvá otázka na vás je: Pomáhala vám pri tom aj slečna...," pozrel sa na mňa a čakal, kým mu poviem svoje meno. Hlúpo som naňho zízala, kým mi došlo, že mám prehovoriť.

„Sullivanová," vypľula som zo seba príliš nahlas. Bola som príliš šokovaná z toho, čo som práve zistila o Noahovi.

„Nie, dcéra s týmto nič nemá," vykríkla Sandy v snahe uchrániť moje zvyšky dobrej povesti. Generál kútikom oka zazrel na Noaha, ten letmo prikývol a sústredil sa na svoje topánky. Väčšiu dramatickosť do tejto situácie už vniesť nemohol.

„Fajn. Vezmite slečnu Sullivanovú a pána Bradlyho ku kapitánovi Everettovi, nech ich oboch vypočuje," zavelil generál Taylor a policajt pri dverách poslušne vykonal rozkaz.

Chytil ma za lakeť a oboch nás vzal do vypočúvacej miestnosti na prvom poschodí tohto komplexu. Prvý do kancelárie vošiel Noah. Vyzeral byť veľmi pokojný a vyrovnaný, nechápala som prečo. Ja som mala žalúdok ako na vode a dych sa mi neuveriteľne krátil. Policajný dôstojník ukázal na drevenú lavičku vedľa mňa. Neviem ako dlho som sedela na tvrdej lavičke pred vyšetrovačkou, ale pripadala mi to ako večnosť. Nechtami som klopkala do lavičky, nervózne dupala nohou a kývala sa na mieste. Nevedela som obsedieť na zadku. Policajt, ktorý nás tu vzal, ma pozoroval so zamračeným výrazom. Určite si o mne musel myslieť, že som švihnutá psychopatka a čakám na príležitosť ako mu skočiť po tepne.

„Áno, ospravedlňujeme sa Noah, môžete ísť." Započula som, keď sa dvere vyšetrovačky pootvorili. Z miesta som sa však nepohla. Zastavila som sa uprostred pohybu.

„Dovidenia, Lee. Rád som vás opäť videl," usmial sa Noah na kapitána Everetta a priateľsky si potriasli rukami. Toto ma dostalo úplne do pomykova. Ako to myslel opäť? A odkiaľ sa tí dvaja poznali? Súviselo to nejako s tým, čo hovoril ten blázon za mrežami? Musela som to zistiť. Bola so rozhodnutá vytiahnuť z neho tie informácie aj násilím.

Vidíš, Leah, ani toho chlapa nepoznáš. Ublíži ti. To iba ja s tvojou pomocou dokážeme dosiahnuť slobodu tvojej špinavej a ubolenej duši. Tak sa už konečne poddaj celému tomuto divadlu. No tak, Leah. Urobme to! Veď naša sloboda je veľmi blízko, stačí iba chvíľočka. Leah! Urobme to teraz hneď! Máme čas na slobodu, môžeme sa oslobodiť. Leah, Leah, Leah...

Opäť sa hlásim ľudkovia. Dúfam, že sa Vám časť páčila, dnes taká dlhšia. Chytám sa teraz pridávať časti častejšie. :) Ďakujem, že ma podporujete a ďakujem aj za každý Váš vyjadrený názor :)
Leah Silverwind