Dark in the light

Šestnásta kapitola

„Na kolená a ruky za hlavu," kričal jeden z nich. Ďalší z tých ozbrojených mužov sa postavili za mňa a Noaha. Odrazu som na temene pocítila hlaveň pištole. Ruky som opatrne dala za hlavu. Hlasno mi bilo srdce a viečka sa rýchlo mihotali. Mala som neskutočný strach.

„Na kolená," zopakoval hlasnejšie a pritisol hlaveň k mojej hlave ešte bližšie. S opatrnosťou a rozvahou som si kľakla na chladnú zem. Každému z nás držali pri hlave zbraň. Stačil jediný pohyb a bola by som mŕtva. Nechcela som, aby bol tento okamih víťazstvom pre démona.

Pred očami sa mi zahmlievalo a slzy sa drali na povrch. Ak by som chcela plakať, stratila by som vedomie, prestala dýchať. Zabil by ma, odviedol do temna, stratila by som samú seba. Sústredila som sa na pravidelné dýchanie.

Leah, ukáž svoju slabú stránku. Pohni sa a ten muž, čo ti drží zbraň pri hlave, ťa zabije. Oslobodí ťa. Pomôže nám. Budeš šťastná, nezažiješ to znova. To trápenie pominie a my budeme môcť odísť, oslobodiť sa. Urob to, Leah! Skoncujme s tým spolu. Spolu Leah, počuješ?! Ukončime to, teraz! Je čas na mier tvojej duše a srdca, Leah!

Posledné slová démona mi zneli v hlave a nevedela som, ako sa ich mám zbaviť. Nemohla som sa pohnúť ani len o milimeter, musela som počúvať ten hlas.

Premýšľala som nad tým, prečo sa toto celé dialo. Určite to bolo kvôli drogám. Najviac ma mrzelo to, že v tom bol aj Noah. On s nami nemal nič spoločné. Toto mi nikdy neodpustí, bude ma nenávidieť, a to len kvôli tej narkomanskej suke a tomu pasákovi. Stratím posledného človeka, na ktorom mi záležalo a ktorému záležalo na mne. Bála som sa. Čo bude ďalej? Skončíme všetci vo väzení?

Jeden z tých kukláčov ma zdrapil za lakeť, postavil ma a ťahal smerom do opancierovaného auta. Znovu sa ozývala bolesť rán, mala som pocit, že omdliem alebo sa povraciam. Rebrá volali na poplach a do očí mi zavítali slzy.

Okolo ozrutného transportu stáli policajti, dokonca tam bola pristavaná aj záchranka. Nechápala som na čo. Akoby nebolo jedno, či sa niekomu z nás troch niečo stane. Nikomu na nás nezáležalo. Ja, mama a Steve sme boli nuly.

Kútikom oka som sa pozrela na Noaha. Videla som, ako prebodáva Alessandru a Steva pohľadom. Bolo mi do plaču. Nechcela som, aby bol do týchto problémov zapletený aj Noah. Nezaslúžil si to. S nami a s drogami nemal čo dočinenia. To všetko matka a pasák, oni za všetko mohli. Oni spôsobili tento chaos, pri ktorom sa nás dívala celá ulica. Bolo to nanajvýš zosmiešňujúce a urážajúce.

Odrazu som pocítila, ako mi ten kukláč, ktorý ma držal, pustil ruku. No vzápätí ju znova chytil a k nej prišpendlil a druhú. Na oboch zápästiach som pocítila chladný kov – putá. Cítila som sa ako medzinárodne hľadaný zločinec, a to iba kvôli drogovej ješitnosti tých dvoch.

Všetkých nás natrieskali do vozidla a začali nám vykladať naše práva. S rukami vzad som si opatrne sadla. Oproti sme sedel muž s tmavohnedými očami a mieril na mňa. Moja dôstojnosť sa plazila po podlahe.

Steve sa stále dokola niečo pýtal, Alessandra modlikala a Noah sa díval na svoje nohy. Pri dlhšom pohľade na jeho tvár som zistila, že má dvihnutý jeden kútik pier. On sa usmieval, očividne mu bola táto situácia vtipná, a to ma, mierne povedané, naštvalo. Ak by som mohla, asi by som mu v tú chvíľu vyrazila všetky zuby.

Leah Silverwind