Dark in the light

Devätnásta kapitola

„Som novinár. Milujem svoju prácu," povedal zasnene a úsmevom od ucha k uchu. „Idem po krku mafiánom a veľkým rybám, ako sa hovorí," zasmial sa. Čakala som, že bude pokračovať, a tak som ho prepaľovala pohľadom. Myslím, že to vycítil, lebo pokračoval ďalej, „pracujem na nejakom článku a vždy, keď sa dozviem niečo nové, tak to dám vedieť polícii. Máme spolu akúsi nepísanú zmluvu. Muži v modrom ma za to odmenia, najčastejšie finančnou odmenou. Dnes ma však odmenili tým, že ťa pustili," konečne povedal súvislú vetu, ktorá by dávala aspoň kúsok zmysel.

„No tak, Leah, usmej sa," odložil varenie nabok, objal ma a pobozkal na čelo. Ďalšia nečakaná reakcia. Až som s ním nevedela udržať krok. Rýchlo som si zrovnala myšlienka a opýtala sa: „Na čom pracuješ teraz?"

„Na ničom. Už dva týždne som nenapísal nič o grázloch, ani čiarku. Som na mŕtvom bode. Tlačová agentúra už nemá záujem o tieto články. Chcú niečo nové a ja neviem čo. Vraj sú moje články užitočné, ale nie pre noviny, ktoré chcú čitateľnosť mladých ľudí. Poznáš to: samé nahé prsia, zadky, diéty a podobné sračky, ktoré pre mňa nemajú hodnotu. Na nejakú zaujímavú tému som natrafil. Neviem či sa bude ľuďom a agentúre páčiť. Chcem to rozbehnúť naplno, ale teraz to nie je podstatné," náhle ukončil svoj monológ.

„Hm, mňa by celkom zaujímalo o čom píšeš?" postavila som sa vedľa neho a zadkom sa oprela o kuchynskú linku.

„Ach," prevrátil oči stĺpikom, „nehovorme o mojej práci, nemám to rád," odvetil napokon po dlhom váhaní.

„No ako chceš," odmlčala som sa a v miestnosti zavládlo ticho.

„Prosím ťa, mohla by si primiešať do toho mäsa zeleninu?" prehovoril Noah.

„Samozrejme," prikývla som a začala mu pomáhať. Uprostred našej skorej večere, ktorá sa niesla v duchu romantiky a zvodných pohľadov, nás prerušil démon. Zamatový hlas za začínal zabíjať zvnútra. Cítila som tlak na hrudi.

Vidíš, čo sa deje?! Vodí ťa za nos a udal tvoju mamičku. Tvoju Milovanú mamičku. On?! To on je všetkému na vine. Leah. Never mu a odíď. Budeš voľná. Urob to pre seba. Pre nás. Zmizni, Leah! Každému bude bez teba lepšie. Mala by si oslobodiť mňa, svoje telo, dušu a seba. Leah, Leah! Neváhaj ani sekundu a odíď do raja. Od tohto chlapa, ktorý ťa klame. Leah! Nebuď hlúpa. Sloboda sa blíži, obaja to cítime. Umrieš a vyhráme. Urýchlime to. Leah! To je to čo chceme. Leah!

„Musím si odskočiť, prepáč," odstrčila som sa od stola a vbehla do kúpeľne. Vrazila som do dverí skôr, ako som ich stihla otvorila. Buchla som sa do mojich ešte stále boľavých rebier, ktoré sa vďaka morfiu rýchlo liečili a ničili bolesť.

Snažila som sa za sebou zamknúť, no nepodarilo sa mi to. Kľúč sa mi nemotorne prešmykoval v rukách a nevedela som ním pohnúť ani do jednej strany. Akoby bol prilepený k zámke a moje prsty boli umŕtvené. Uvoľnila som zovretie prstov a odstúpila od dverí.

Rukami som sa oprela o veľké béžové umývadlo. Celá kúpeľňa bola zariadená v neutrálnej béžovej farbe. V pravom rohu bola obrovská vaňa sčasti vsadená do zeme. Strohé, ale pôsobilo to luxusne.

Zhlboka som dýchala. Ruky sa mi triasli a cítila som v nich zvláštnu slabosť, nedokázala som sa udržať na nohách. Pohľad som presunula pred seba na majestátne zrkadlo. Týčilo sa nad umývadlom. Jeho farba jemne splývala s mojou bledou pleťou.

Vyzerala som ako vyplašený umierajúci človek. Pľúca nestíhali pumpovať vzduch a lapala som po dychu. Oči som mala červené, pokožku takmer bielu. Pustila som vodu, namočila si ruky a umyla si tvár. Voda príjemne chladila moje líca. Viečka za zbavili tiaže a stuhnuté svalstvo tela sa uvoľnilo. Dýchanie sa mi vrátilo do normálu a začala som sa cítiť lepšie.

Keď som sa opäť zadívala do zrkadla, moja tvár zmenila výzor. Pôsobila živšie a krajšie. Akoby som to nebola ja. Vlasy som mala jemne strapaté, v lícach červeň a oči neprirodzene tmavomodré. Odrazu som sa z ničoho nič usmiala, nadvihla jedno obočie a našpúlila pery. Prstami som si prečesala vlasy a zvodne zašepkala: „Toto budeš ty, ak ma necháš ovládnuť ťa. Oslobodiť ťa od všetkého."

Až vtedy som pochopila, že svoje telo neovládam ja, ale on. Temný démon, zamatový hlas, ktorý sa usídlil v mojej hlave plnej čiernych myšlienok. Prízrak by ma urobil krásnou, ale na oplátku by som musela umrieť, padnúť do temna, obetovať svoje city.

Zatočila sa mi hlava, odraz v zrkadle sa zmenil na ten pôvodný (znova som vyzerala ako zombie), podlomili sa mi kolená a spadla som na zem. Môj pád bol prekvapivo tichý a bezbolestný. Myslím, že som bola paralyzovaná. Pred očami sa mihotali malé bodky svetla a veľká tma, ktorá pohlcovala nádej slobody. Potrebovala som Noaha, svoju pomocnú kotvu. Jasný obraz sa mi vytrácal a svetlé bodky sa mihali pre mojimi očami stále pomalšie a zmenšovali sa. Chcela som kričať, ale nevedela som otvoriť ústa. Strácala som sa temnote.

Tento stav je dočasný, viac bohužiaľ nedokážem, preto mi budeš musieťpomôcť, Leah. Stačí chvíľa a ty sa oslobodíš od celého sveta a budešsama sebou. Budeš ako ja – voľná! Nebojuj so mnou. Iba sa nechaj odniesť prúdomtemnoty a zla. Je to jednoduché, stačí, ak ma poslúchneš. Ukončime to, Leah, spolu!Hovoril hlas mužaa láskavo ma vyprevádzal do pekla. Zatvorila som oči a snažila sa ho zbaviť,ale bolo to beznádejné. Opúšťali ma sily. Mala som pocit že umieram. 

Leah Silverwind