Ach, Teo!

7.

Po niekoľkých minútach ticha som sa spýtala:
,,Teo?"
,, Áno, Lia?" upriamil pohľad na mňa.
,, Keď som sa ti páčila, ako si hovoril. Prečo si za mnou neprišiel? Možno...možno by sme boli kamaráti."
,, Lia ja ani neviem. Videl som, že sa o teba Ronald začal zaujímať a neušlo mi, že sa ti páči." svoj zrak odomňa odvrátil a pozeral sa na zapadajúce slnko.
,, Aha."
,, Lia, ja som sa snažil k tebe prestať niečo cítiť. Aj preto som odišiel. Ale ako vidíš, nedokázal som to. Uvedomil som si, že to nejde a preto som tu. A ty si mi dala možnosť tráviť s tebou aspoň trocha času. "
,, Teo, napodiv je mi s tebou fajn ale ja vzťah nechcem. Nepoznám ťa. Ja...cítim sa pri tebe fajn ale neviem aký si. Neviem či nie si další v mojom živote, ktorý len niečo na mňa hrá a potom odíde. Ja....odchod ďalšej osoby by som nezvládla."  opäť sa mi zaligotali slzy v očiach.
,, Lia, ja neodídem. Viac nie." vzdychol si.
,, Rada by som tomu verila. " vzdychla som si aj ja.  Pár minút sme len ticho hladeli na západ slnka.
,, Mali by sme ísť skôr ako bude úplná tma."  na to som sa pozrela smerom na les a videla som tmu.
,, Teo ja do tej tmy nejdem." prekrížía som si ruky na prsiach.
,, Nebodaj sa bojíš." zasmial sa.
,, Nie, nebojím." snažila som sa to povedať čo najvážnejšie.
,, Keby sa bojíš, len ma chyť za ruku dobre?" prikývla som. On išiel predomnou a som išla hneď za ním. No akonáhle som vstúpila do lesa vyhľadala som jeho ruku.
,, Možno, možno sa trochu bojím." zasmial sa a stisol mi ruku.
,, Kým si so mnou, nič sa ti nestane dobre ?"
,,Mhm." pokračovali sme v chôdzi.

,, Tak a už sme tu."  povedal no ja som jeho ruku stále držala.  Na to sa pozrel na naše ruky a až vtedy som si uvedomila, že ho stále držím. Pustila som ho. Cítila som ako sa mi do líc dostáva červeň.
,, Si zlatá" usmial sa.
,, Čože?" vypleštila som oči.
,, Si zlata keď sa červenáš." začal sa smiať.
,, Myslím, že by sme mali ísť." otočila som sa smerom k dverám autá, ktoré som si chcela otvoriť.
,, Hej, hej , hej..." odtiahol ma od dverí aby mi mohol otvoriť on sám.
Zasmiala som sa a pokrútila hlavou. Nasadla som si a usmievala sa. O pár sekúnd pri mne sedel už aj Teo.
,, Vieš, mohla by si sa báť častejšie."
,, Ako prosím ?" pozrela som sa nechápavo.
,, Ak to má byť jediný dôvod prečo ma chytíš za ruku tak..."
,, Mlč." neviem prečo ale zasmiala som sa. Hlavu som klasicky otočila smerom k oknu.
Celú cestu som bola ticho. No keď sme zastavili pred domom ticho prerušil a povedal : ,, Tak, budeme kamaráti? " pozeral sa pred seba.
,, Radím ti ma nesklamať." usmiala som na neho.
,, Spoľahni sa. Zajtra ráno ťa tu o 7:30 budem čakať. Zoberiem ťa do školy."
,, Ďakujem, no ja preferujem rannú prechádzku. "
,, V takom prípade ťa tu čakám o 7:00"
,, Teo nemusíš chodiť  kvôli mne p..."
,, Ja chcem. Fajn? Chcem." skočil mi do reči.
,, Tak zajtra." rozopla som si pás a vystúpila.
Pred tým ako som zatvorila dvere som tichšie povedala : ,, Ďakujem." usmiala som sa na neho a zavrela dvere. Vstúpila som do domu.
,, Ahoj Babi." pozdravila som babku, ktorá prišla skontrolovať či som to ja.
,, Kde si toľko bola?" zvraštila na mňa obočie.
,, Bola som vonku s kamarátom."  odpovedala som a usmiala som sa.
,, S kamarátom?" zopakovala po mne udivene.
,, Áno babka, s kamarátom. Neviem prečo ale mám pocit, že mu veriť môžem, narozdiel od Bianky." jej meno som povedala so sklamaním v hlase.
,, Čo sa stalo? Chceš sa o tom porozprávať?"
ustarostene sa na mňa pozrela.
,, Ďakujem ale nie. Som už v pohode. Ak ti to nebude vadiť pôjdem hore do izby. Potrebujem sa ešte učiť. " usmiala som sa na ňu.
,, Lianka vieš , že som tu vždy pre teba."
,, Viem a vážim si to."  išla som hore schodami, ktoré viedli do mojej izby.