Ach, Teo!

19.

Na chvíľu sme si ľahli na jeho posteľ. Bola veľmi pohodlná, viac ako moja.
No dlho sme sami nezostali, pretože dobehla Amálka. Mala na sebe zrazu oblečené červené bodkované šaty. Vyzerala ako lienka.
,, Lia?" zdvihla som hlavu.
,, Vieš zapletať copiky?"
,, Viem. Ak chceš tak ti skúsim zapliesť Hm?" ponúkla som sa jej.
,, Tu mám hrebeň aj gumičky." podala mi do ruky ružový hrebeň a gumičky s motýlikmi. Tiež boli ružové.
A tak som sa posadila a ju vyhupla pred seba na posteľ. Rozčesala som jej jemné hnedé vlásky a spravila rovnú cestičku. Najskôr som spravila priberaný cop na jednej a potom aj na druhej strane.
,, Vyzeráš ako princezná." povedal Teo hneď potom ako dosledoval, čo jej robím s vlasmi.
,, Ja nechcem byť princezna. Chcem byť taká pekná ako je Lia." zostala som ticho, zaskočila ma.
,, Lia je nádherná to musím uznať. Ale ty ,Beruška, si najkrajšia z najkrajších." zdvihol ju a vtiahol do objatia, neskôr začal štekliť. Amálka sa len smiala. Ja som sa usmiala tiež.
Vždy som túžila po súrodencovi a možno som Teovi ticho závidela, že má sestru ako je Ami.
*Klop, klop* ozvalo sa zrazu a spoza dverí vystrčila hlavu Teova mama.
,, Ami čo som ti povedala, nemáš ich otravovať." pokrútila hlavou a zvráštila obočie, vďaka čomu sa jej vytvorila vráska na čele.
,, Neotravuje." odpovedala som a jemne sa usmiala.
,, Pôjdeme sa trochu prejsť a možno niekam zájdeme na výlet. Teo, nemusím ťa poučovať."
,, Nie je to nutné." odpovedal a ľahol si späť na posteľ.
Teova mamina chytila za ruku Ami a zavrela dvere na izbe.
Zostali sme tu sami dvaja.  Teo ležal na posteli a ja som zostala sedieť. Obaja sme boli v tichosti. Nemala som potrebu rozprávať, jednoducho som si užívala jeho prítomnosť. Je jediný, kto zostane. O koho neprídem v najbližšej dobe. Bolo mi z tohoto celého zle. Pomaly ale isto strácam babku, ktorá mi to vlastne ani nechcela povedať. Mamu som stratila ako malá a otec....neviem ani  kto ním je. Nepoznám ho. A kto vie , či vôbec vie , že nejaká Liana Tumová existuje.
Zostanem sama v dome mojej babky. Sem tam s Teom, možno Biankou ale aj tak sama.
No som vďačná Teovi, že je teraz so mnou. Nenechal ma ani chvíľu samu. Snažil sa ma robiť šťastnejšou, snažil sa aby som sa smiala a cítila sa dobre.  Zapozerala som sa na neho, kým ťukal čosi do telefónu.
,, Potrebuješ niečo?" spýtal sa a mňa napadlo niečo bláznivé.
,, Pobozkaj ma." odpovedala som. Som blázon a krava zároveň. Nebolo to tak, žeby sme sa už nebozkávali, no toto bolo iné. Vtedy sme sa nechali uniesť situáciou. A väčšinou ma pobozkal on. Teraz ho o to žiadam.
Žiadam ho aby ma pobozkal a pri tom ani neviem čo k nemu cítim. Mám ho rada, veľmi rada. No je to láska? Má nádherne oči, vlasy, telo ale je to láska? Je milý, múdry, chápavý a starostlivý ale je to láska? Má mäkké rúžovkaste pery, ktoré chutia lepšie ako čokoľvek na svete.....Ale je to láska? Viem milovať? Viem veriť?
Nenamotávam ho? Nie. Nie, taká nie som.
Teo neváhal a naklonil sa ku mne a prianie mi splnil. Po každom jeho dotyku mi telom prešla elektrina, v bruchu sa rozletel roj motýľov a ja som unikla z reality. Presne to som teraz potrebovala. Jeho pery a nebyť aspoň na chvíľu na tomto svete. Pritiahla som si ho bližšie a ruky mu zaborila do vlasov. Naše pery sa zrazu oddelili, chcela som viac. No Teo len dvihol hlavu a pozeral sa na mňa.
,, Máš ma rada viac ako kamaráta?" dobrá otázka Teo. Naozaj dobrá.
,, Ja....neviem. A-asi áno." pozerala som mu do oči. Ale neviem či som sa skôr priznávala jemu alebo sama sebe.
,, Dobre. Pretože o tento pocit nechcem prísť." usmial sa a znovu ma pobozkal. Cítila som sa lepšie. Mala som lepšiu náladu. No bála som sa, že mu ublížim. Bála som sa, že je to len niečo, čo neviem vysvetliť. Čo ak sa len bojím samoty? Ale v takom prípade...užívala by som si tie bozky až takto?
,, Si v pohode?" spýtal sa ma keď som hľadela do blba.
,, Hm? Um...áno, áno som." vytrhla som sa z tranzu.
*Crrrrrn* ozval sa Teov telefón a hneď sa ta ním otočil.
,, Prosím...aha...dobre...v pohode...áno...Mhm...fajn...dobre...ahoj" zneli jeho odpovede.
,, Vraj si máme objednať niečo na večeru. " povedal Teo monotónne.
,, Môžem niečo uvariť, alebo aspoň niečo jednoduché pripraviť." odpovedala som. Vo varení moc zdatná nie som, ale nejaké tie jednoduché veci zvládnem.
,, A čo také by si urobila?"
,, Čo by si si dal?" spýtala som sa a verila, že nepovie nejaké jedlo, ktoré neviem pripraviť.
,,Teba." povedal pohotovo.
,,Prosím?" odpovedala som...prekvapene? Asi som len zle počula.
,, Povedal som, žeby som si dal lievance." uškrnul sa. Bože ten úškrn. Takže som počula dobre. No rozhodla som sa to ignorovať.
,, Fajn. Mohli by sme teraz zbehnúť ku mne pre nejaké oblečenie? Nie žeby to tvoje nebolo pohodlné ale mierne v ňom plávam."
Mierne. Slovom "mierne" myslím skôr, že vyzerám akoby som na seba natiahla vrece.
,, Jasné, môžeme aj hneď teraz." vybrali sme sa teda dole do predsienky kde sme sa obuli.