Ach, Teo!

23.

Vyšla som zo sprchy zabalená len v uteráku, keďže svoje veci som zabudla v izbe.
,,Wou.." povedal Teo keď som vošla do izby.
,,Čo je?" nadvihla som jedno obočie.
,,Stojíš tu len v uteráku a spýtaš sa ma "čo je" ?" uškrnul sa. Vtedy som si to plne uvedomila a moje líca zaplavila červeň.
,,Prepáč...ehh...no..zabudla som si zobrať oblečenie ...a ..um.." koktala som .
,, Neospravedlňuj sa, mne to neprekáža. " stále sa uškŕňal.
,, Tak..um..idem sa obliecť " ukázala som palcom za seba , zhrabla svoje veci a namierila si to späť do kúpeľne.
,, Sprostá, sprostá,sprostá" šomrala som sama sebe až som narazila do niečieho tela. Tým telom myslím konkrétne Teovho otca. Vďaka bohu uterák držal a padlo mi len oblečenie z rúk.
,, Pozor slečna, lebo nabudúce ti môže padnúť niečo iné" mrkol na mňa, podal mi oblečenie so zeme a išiel do jeho pracovne.  Ak som do teraz nebola červená, tak teraz som. Len ja sa môžem takto strápniť.
Konečne som sa prezliekla a vysušila mokré vlasy.
,, Cítim sa ako nový človek" povedala som , keď som sa zvalila na Teovu posteľ.
,, Teraz je rada na mne. Lebo ja sa cítim akoby som pojmy "šampón a voda " nikdy nepoznal" zasmial sa.
,, No choď ty smraďoch" štuchla som do neho prstom.
,, Ako si ma nazvala? " zvalil sa na mňa.
,,Smraďoch" zasmiala som sa.
,, Ty sa mi vysmievaš? Nevoňala si o nič lepšie" šťuchol do mňa.
"Aj tak si smraďoch" vyplazila som mu jazyk a zasmiala sa. No to som robiť nemala pretože hneď na to ma začal štekliť.
,, Stačí.." smiala som sa.
,, Nepočujem " pokračoval .
,, P..prosím, d..dosť" nevaldzala som rozprávať .
,, Odvolaj toho smraďocha" prestal a ukázal na mňa prstom.
,,Nie" osudová chyba. Mala som súhlasiť . Začal ma totiž štekliť ešte viac a ja som bola bez šance čo i len na menšiu obranu.
,,d...dobre.....od..vola..vam to " sekane som povedala, už vyčerpaná a zadýchaná.
,, No vidíš , nebolo to tak ťažké" vyťazoslávne sa usmial a zliezol zo mňa.
,, Idiot" šepla som si.
,, Počul som to" zašomral.
,, Choď už" zasmiala som sa.
A tak aj išiel. Zobrala som si telefón a scrollovala Instagram.
Zrazu začal zvoniť telefón. No nie môj.
Zobrala som ho do ruky a podišla k dverám kupelne.
" Teo?" zaklopala som na dvere.
,, no?" bola odpoveď.
,, Telefonuje ti..umm," pozrela som sa na meno na telefóne , ,, Lukáš" dopovedala som.
,, Tak to dvihni a povedz že zavolám za chvíľu." odpovedal a počula som v pozadí ešte tiecť vodu.
Poslúchla som a dvihla.
,,Aho.." nestihla som sa ani pozdraviť.
,, Kamo neuveríš. Isabella sa vrátila. Chápeš ? Volal mi Miloš, vieš jej brat , že sú v meste a natrvalo. Tak si hovorím že to ti hneď musím povedať. Veď vieš, mal by si to vedieť a privítať ich. Hlavne Isu veď predsa máte niečo spolu za sebou. Ja idem akurát k ním tak sa kľudne pridaj, poslem ti adresu, maj sa" dokončil svoj monológ bez toho aby som stihla niečo povedať. Pochybujem , že vôbec zaregistroval môj hlas.
V tom Teo vošiel do izby.
,, Kto je Isabella?" spýtala som sa bez rozmýšľania.
,,Čože?" nechápavo pozrel na mňa.
Uvedomila som si divnosť situácie, tak som sa rozhodla povedať pravdu a nevyzerať ako žiarlivka.
,, Lukáš ma nepustil ani k jednému slovu. Ale vraj sa natrvalo vrátil Miloš aj s Isabellou. Vraj by si ich mal ísť privítať a najmä ju. Keďže ste si spolu už niečo zažili či čo" snažila som sa vyzerať, že mi to je jedno. Ak keď rozhodne nebolo.
,,A adresu ti pošle do správy , on je totiž s nimi" dokončila som.
,, To vážne ?" usmieval sa od ucha k uchu.
Čo to ma sakra znamenať ?
,, Hej. " odpovedala som diplomaticky.
,, Paráda. Prezleč sa ak chceš, ja si usušim vlasy a ideme." celý natešený sa vrátil do kupelne.
Nechápem to. Kto sakra je Isabella ? Prečo je z toho tak natešený? Nepáči sa mi to . No rozhodla som sa zistiť to.
Obliekla som na seba Teovu mikinu, lebo prečo nie a čakala kým bude hotový.
,, Moja mikina hej?" uškrnul sa keď vstúpil do dverí izby. Iba som prikývla a podala mu mobil.
,, Poďme" opäť som prikývla a nasledovala ho dole do predsienky, kde sme sa obuli a hodili na seba bundy.
,, Prejdeme sa aj pešo, je to len obulicu" oznámil mi. Ja som ostala ticho.
,, Deje sa niečo?" pozrel na mňa. Ja som zavrtela hlavou. Ďalej sme išli v tichosti a o pár minút sme boli na mieste.
Teo zazvonil na dvere krásne vyzerajúceho bieleho domu. Po chvíľke otvorilo dvere vyššie chudé dievča s dlhymi blond vlasmi, plnými perami a nádhernými modrými očami. Vyzerá ako anjel.
,, Ahoj, ty si určite Liliana však?" podala mi ruku.
,, Liana, nie Liliana" ruku som hoc nerada ale prijala.
,, Oh, prepač. Ja som Isabella ale volajú ma Isa. Alebo Bella. Ako ty chceš ." mykla plecom.
Potom pozrela na Tea a hodila sa mu okolo krku. On ju chytil a objímali sa. Celkom dosť dlho sa objímali.
"Ja tu vlastne nie som" povedala som si v hlave sama pre seba.
,, Bože Teodor, tak si mi chýbal." povedala a znova ho vtiahla do objatia.
"Zlez z neho" opäť pracoval môj vnútorný hlas.
,, Poďte dnu" odstúpila od dverí keď sa konečne od Tea odlepila. A tak sme vstúpili a vyzuli sa.
,, Ahoj, som Miloš" podal mi ruku vysoký blonďak s modrými očami . Vidno, že sú s Bellou súrodenci.
,, Liana. " ruku som prijala a on ňou mierne zatriasol.
,,Aaaa...už ste tu. " prišiel Lukáš s plechovkou piva v ruke.
,, Lia, aké milé prekvapenie " usmial sa na mňa, zvalil sa na gauč a potľapkal rukou na miesto vedľa seba. Všetci sme si sadli . No vedľa mňa z jednej strany sedel Lukáš a z druhej Miloš. Oproti nám sedel Teo ,vedľa ktorého bola nalepená Bella.
Žiarlim? Rozhodne nie. Prečo by som aj mala. Veď vedľa neho sedí len pravdepodobne dcéra Afrodity. Prečo by som mala. Však?
,, No tak nám povedzte niečo o Taliansku." začal Lukáš.
Potom Bella začala niečo štebotať , no absolútne som ju nevnímala . Teo z nej bol úplne v riti a smial sa na jej (pre mňa) trápnych vtipoch. Nebavilo ma to tu. Nepatrím sem .
Po asi pól hodine som prehovorila : " ja už asi pôjdem" vstala som .
,, Kam akože? Bezomňa?" začal Teo.
,, Um...zabudla som ti povedať. Idem ešte dnes za Biankou. Keď pôjdeš domov, napíš mi" zaklamala som. No nedávam sa pozerať ďalej na jej perfektnú tvár a vôbec nie na Tea a štýl akým sa na ňu pozerá.
,, Aha no ..dobre . Ale keby niečo potrebuješ zavolaj ." prikývla som a odišla bez jediného ďalšieho slova.
Neviem kam chcem teraz ísť. Vonku je zima. K Teovi nemôžem a nemocnica je príliš ďaleko na to, aby som tam išla pešo.

Prechádzala som sa dobrú hodinu, keď som sa rozhodla ísť do kaviarne. Párkrát som tu uz bola. Najlepšie na nej je, že okrem úžasnej horúcej čokolády si tu môžete požičiať knihu a jednoducho si v klude čítať a že tato kaviareň funguje 24/7. Tak asi mám o program postarané.

21:00
Teo stále nevolá, nepíše. A tu ma to už nebaví ale nemám moc kam ísť. Najhoršie na tom je, že na mňa dopadá únava .

5:00
,,Auuu, môj krk " zašomrala som si.
,, Do riti." povedala som keď som rozlepila oči a zistila, že som stále v kaviarni a videla, koľko je hodín na hodinách, ktoré vyseli na stene. Teo ma zabije.
Hneď som zobrala do ruky telefón.
Jedna správa . Jedna? On sa nebál?
Otvorila som ju.
,, Lia dnes prespim u Isi a Miloša. Kľudne chod domov. Mama aj Amálka uz budú doma. " odoslané o 23:00 . Nič viac .
Neriešil či som doma. Ak to teda môžem nazvať domovom. Či som v poriadku.
Netrápilo ho to. Prečo by aj malo. Prečo by sa mal báť...o mňa?
Ale prečo ma to aj tak bolí?

Hellouu
Tak ste sa dočkali. Dosť príbeh zanedbávam. Nie nejdem sa vyhovárať, že nemám čas. Jednoducho píšem vtedy, keď sa mi chce.
Tak dúfam, že sa ďalšia časť páči.
Ak ano, budem rada ak mi tu necháš ❤️
Baiii