Friends with benefits (SK)

31. časť

Som zlá, uvedomujem si to :D No čo už, nemôžem za to, že nemám čas :D Ale mám chrípku (lebo môj tatko zabudol, že sa treba očkovať -_-) tak sa pokúsim pridať tento týždeň ešte minimálne jednu časť :) Joooj, už by som chcela aj ja, aby boli spolu... Ach, musím veľa písať XD Ďakujem za voty a komentáre, veľmi si to vážim :) Vaša Izzy :*

Hodila som sa na posteľ a nechala, nech mi slzy stekajú po tvári. Bolo mi strašne. A ešte strašnejšie mi bolo z toho, že mi bolo strašne bez dôvodu. Milovala som ho, no nemala som právo sa takto cítiť. Bola som predsa zasnúbená s iným a on chodil s inou. Nepodvádzal ma, hoci som sa tak cítila. Vedela som, že moje správanie nebolo fér, no akosi to všetko na mňa dopadlo. Francúzsko, rozprávanie všetkých, že si mysleli, že nakoniec budeme s Nickom spolu, všetky naše krásne chvíle s Nickom, Michael, Michaelova rodina. Mala som chuť sa zakopať niekam pod zem a už z tamaď nevyjsť. Zároveň som sa chcela upokojiť, lebo som si bola istá, že za mnou Nick príde a nechcela som, aby ma videl akú uplakanú. Bolo by to len horšie.

Túto situáciu úplne vystihuje pesnička od Palomy Faith - Only Love Can Hurt Like This. Naozaj. Len láska môže takto bolieť. Nad tou myšlienkou som sa musela v duchu uškrnúť.

Z môjho premýšľania ma vytrhlo zvonenie môjho mobilu. Pozrela som na display, na ktorom bolo napísané Michaelovo meno. Usmiala som sa. Prekvapilo ma to, ale bola som rada, že volá. Práve som ho veľmi potrebovala. Zotrela som si slzy a pokúsila som sa prestať plakať.

"Ahoj," pozdravila som ho do telefónu.

"Ahoj. Už ste doleteli?" spýtal sa.

Vtedy som si spomenula, že som mu mala volať. "Áno. Prepáč, že som nevolala, zabudla som. Hneď na letisku nás všetci čakali, potom sme prišli k nám a začali sme grilovať," vysvetlila som mu.

Chvíľu mlčal, až som sa zľakl, že sa niečo deje. "Plakala si?"

Vydýchla som. Pozná ma. Je až neuveriteľné, ako veľmi. Aj cez telefón zistí, ako sa skutočnec cítim. Ako Nick, aj ten dokáže. Nemalo cenu sa vyhovárať. "To je v pohode. Je mi fajn, nebolo to nič vážne."

Vtedy sa ozvalo zaklopanie na dvere. "Lucy, môžem?" počula som Nickov hlas. Ignorovala som ho.

"To kvôli Nickovi, že?" Michael nečakal na odpoveď, načo aj. Vedel to. "Prečo sa s ním vlastne priatelíš? Len ti ubližuje."

"To nie je pravda. To len poslednú dobu sa tak veľa hádame. Budeme v pohode, len potrebujeme čas." Sama som tomu úplne neverila. Ale snažila som sa to povedať čo najpresvedčivejšie.

"Ako myslíš." Z jeho tónu som cítila, že si to nemyslí, ale nehádala som sa.

"Chýbaš mi. Veľmi," povedala som mu, na svoje prekvapenie úprimne.

"Aj ty mi chýbaš, Lucy. Naozaj."

Znova som počula zaklopanie na dvere. "Lucy, prosím."

"Pôjdem už, mám tu ešte nejakú prácu," prerušil Michael ticho.

"Dobre. Pozdrav doma."

"Pozdravím. Milujem ťa."

"Aj ja teba," odpovedala som a zložila som.

"Lucy, netrucuj," počula som Nickov netrpezlivý hlas.

"Ja netrucujem. Telefonovala som," zakričala som mu cez dvere.

Vtedy vošiel. Pozrela som naňho, no z jeho výrazu som nič nevyčítala. Ani nič nehovoril, len na mňa ticho pozeral. Zrejme uvažoval, načo myslím.

Nakoniec som ticho prerušila ja. "Prídeš sem a mlčíš?"

"Lucy," oslovil ma.

"Nie. Vlastne je dobré, že mlčíš. Nechcem sa hádať. Už nevládzem. Inokedy to bolo len jedna malá hádka za týždeň a teraz je to hádka každý deň a nielen tak hocijaká. Potom sa udobríme tak, že sa spolu vyspíme a hádky môžu pokračovať. Všetko medzi nami bolo perfektné až do okamihu, keď som k tebe v tú noc prišla." Vedel, na čo narážam. "Je to moja vina, že sa to tak dosralo. Chcem, aby to bolo ako predtým."

"Nie je to tvoja vina. A začalo sa to kaziť už dávno predtým."

V tej vete som cítila niečo zvláštne, no nevedela som popísať, čo, tak som nad tým viac neuvažovala. Postavila som sa a urobila pár krokov k nemu.

"Mali by sme sa prestať zaoberať vecami, ktoré i tak nezmeníme. Napríklad vzťahmi toho druhého," navrhla som.

"Asi máš pravdu. Prestanem sa zaoberať tvojim otrasným v kusom," povedal pobavene.

"Ty si ten pravý, ktorý by mal hovoriť o otrasnom v kuse," poznamenala som so smiechom.

"Neurážaj mi frajerku," zasmial sa.

"Nemám ju rada. A mám na to dôvod, to vieš," nadvihla som obočie.

Povzdychne si. "Viem a plne ťa chápem. Ani ona ťa veľmi nemusí," pousmial sa.

Usmiala som sa. "Tak udobrení?" spýtala som sa.

Nick len prikývol a ja som ho objala. Objatie mi opätoval a vtisol mi bozk do vlasov. Zavrela som oči a relaxovala som v jeho náručí. Po dlhej dobe bolo toto objatie také, ako predtým - priateľské, bezpečné, takmer ako bratské. Také ako pred desiatimi rokmi. Musela som sa usmiať. Dala by som hocičo, aby som sa mohla vrátiť do tej bezstarostnej teenegerskej doby. Nemyslieť na žiadne moje terajšie problémy, ako je práca, svadba a podobné záležitosti. Starala by som sa len o školu, známky, priateľov.

Oči sa mi zaplnili slzami. "Chcem sa vrátiť o desať rokov do zadu," povedala som.

"Ja tiež. Keby som vtedy urobil niekoľko vecí inak, teraz by bolo všetko iné." Jeho hlas bol tichý a zamyslený.

"Niekedy aj o viac," dodala som, lebo som si spomenula na mamu. Nemohla som si pomôcť, vzlykla som.

Nick sa odo mňa mierne odtiahol. "Čo sa deje?" spýtal sa ustarostene.

"Spomenula som si na mamu."

Pohladil ma po tvári a zotrel mu slzy, ktorá mi stekala po líci. "No tak, neplač."

"Chýba mi. Veľmi. Niekedy potrebujem mamu. Len ona totiž vie, čo v niektorých situáciách robiť."

Smutne sa pousmial. "Chápem ťa. Aj ja niekedy potrebujem otca." Nickov otec zomrel, keď mal Nick osemnásť. Bral to veľmi ťažko. Niekoľko týždňov som sa od neho nepohla. Neustále som bola pri ňom, dokonca som uňho aj spala. S ním v posteli. Jeho mama si vtedy myslela, že spolu chodíme. Brala to ako jedinú pozitívnu vec, ktorá ju držala nad vodou. Bola veľmi sklamaná, keď zistila, že sa mýlila a sme iba priatelia.

"Mrzí ma, že nebude na mojej svadbe. A že neuvidí moje deti, keď nejaké budem mať," potiahla som nosom.

"Budeš im o nej rozprávať. O tom, aká hrdinka bola. "Že bola v Afganistane a v iných krajinách, kde bojovala pre dobro ľudí. Tvoje deti na ňu budú hrdé. Rovnako, ako je ona hrdá na teba. Vyrástla si v krásnu, múdru, šikovnú a inteligentnú ženu. Určite na teba z hora dáva pozor."

Usmiala som sa a objala som ho. Oceňovala som na ňom, že vždy vedel, čo povedať, aby ma rozveselil. Ja som takú schopnosť nemala.

"Mali by sme ísť dole," povedala som. Nick prikývol a ja som zamierila k dverám.

"Lucy?" oslovil ma ešte.

"Hm?" pozrela som naňho. 

"Nedáme rýchlovku?" spýtal sa so svojim typickým úsmevom.

Prevrátila som očami. Celý Nick. Ale jeho úsmevu som nemohla odolať a tak som zamkla dvere, čo dobre pochopil ako áno a keď som sa otočila, už bol pri mne. Usmiala som sa a on ma pobozkal.