Friends with benefits (SK)

37. časť

Takže, včera som celý večer uvažovala, ako sa táto neželaná situácia vyvinie. A prišla som na to! Zároveň som prišla na to, že sa táto story pomaly blíži ku koncu. Samozrejme, že tu je ešte niekoľko častí, len neviem presne koľko. Verím, že to so mnou a s Nickom a Lucy vydržíte do konca :) Zatiaľ užívajte časť :D Vaša Izzy :*

Zavrela som za sebou dvere a oprela som sa o ne. Zároveň som spustila hysterický plač a zosunula som sa na zem, kde som si objala kolená. Mala som šťastie, že tu nikto iný nebol.

Prečo? Konečne som sa rozhodla, čo chcem, s kým chcem byť, dokonca som bola ochotná sa uzmieriť s Kat a toto sa stane. Prečo to povedal? Myslela som, že to ostane medzi nami, taká bola dohoda. Dokonca aj Kat o tom vedela, bolo to na nej vidno. Možno nevedela, že spolu spávame pravidelne, ale to, že sme minimálne raz spolu boli, vedela. Ja viem, že som to povedala Carly, ale to je niečo iné. Niekomu som sa zveriť potrebovala. To, čo sa vo mne odohráva, som nedokázala udržať a musela som jej to povedať. Tak či tak by tušila, že niečo nie je v poriadku, je lepšie, že som jej to povedala. Ale Kat to nemá čo vedieť! Spala s mojim (ex)snúbencom, ani neviem, čo teraz je, chodí s mojim (ex)najlepším priateľom, tiež netuším, čo pre mňa je. Viem len to, že pochopím, ak ma Michael znenávidí a že Nicka v najbližšom čase nechcem vidieť.

S trasľavými rukami som vytiahla mobil z kabelky a vytočila Michaelovo číslo. Chcela som mu to vysvetliť, hoci som nevedela, čo poviem, keď mi dvihne. Ak mi dvihne.

"Tu Michael Scott. Nie som dostupný, ale po pípnutí zanechajte odkaz," počula som Michaelov hlas.

"Ahoj, tu Lucy. Viem, že som mnou asi nebudeš chcieť hovoriť, ale prosím, zavolaj mi." Nezavolá mi, tým som si bola istá, no za pokus nič nedám.

Uvažovala som, ako sa odtiaľ dostanem a jediné, čo ma napadlo, bolo volať Carly.

"Ahoj," ozvala sa. "Nie si na večeri?"

"Príď po mňa prosím," povedala som s prosebným tónom.

"Ty plačeš? Preboha, čo sa stalo?"

"Príď po mňa. Som na vécku. Zatvorená. Potom ti všetko vysvetlím," sľúbila som.

"Budem tam najrýchlejšie, ako môžem," povedala a zložila.

Po pár minútach som sa trochu ukľudnila a postavila som sa. Prešla som k umývadlo a pozrela do zrkadla. Vyzerala som hrozne. Bola som červená, mala som rozmazanú maskaru aj make-up. Umyla som si tvár a odlíčila som sa. Bolo mi síce na hovno, ale chcela som vyzerať ako človek, keď vyjdem von.

Ozvalo sa zaklopanie na dvere a potom hlas. "Lucy, si tam?" Bol to Nick.

"Vypadni," zrevala som a do dverí hodila celú svoju kabelku, v ktorej sa nenachádzal ani mobil ani kozmetická taštička.

"Lucy, prepáč. Ja som to nechcel povedať. Vypadlo to zo mňa a neskoro som si uvedomil, čo som spôsobil." Pre mňa to boli len výhovorky. Hlúpe sprosté výhovorky, ktoré zapríčinili, že sa mi opäť pustili slzy.

"Vypadni," zopakovala som. Opierala som sa o pult. Znova som sa začala celá triasť. Od hnevu, smútku, zúfalstva, sklamania. Od všetkého.

"Prosím ťa, vypočuj ma. Ja som to naozaj nechcel povedať. A nechcel som to medzi vami pokaziť. Mrzí ma, čo som spôsobil, naozaj ma to mrzí, nechcel som."

Neodvládla som sa a prešla som k dverám. Surovo som ich otvorila. "Nechcel? Nie, Nicolas, toto si chcel vždy. Tebe sa od začiatku nepáčilo, že som s Michaelom a robil si všetko preto, aby si ma od neho odhovoril. A nedarilo sa ti to. Netvár sa, že ťa to mrzí, že ti je ľúto, že si mi teraz možno definitívne zničil vzťah, lebo nie je. V kútiku duše si určite šťastný, že to tak dopadlo."

"Nie som šťastný," prerušil môj monológ. "Bolí to teba a mňa ničí to, že je to kvôli mne. Ja viem, že to, čo som povedal, nezoberiem späť, ale mrzí ma to. Kvôli tebe. Lebo to mrzí teba." Videla som, že mu je to naozaj ľúto, jeho výraz, ktorý by ma inokedy bolel a obmäkčil, ale tentoraz nie. Zašlo to priďaleko.

"Vieš, čo ma mrzí? To, že som v tú noc, keď som videla Michaela a Kat, prišla k tebe. To, že som sa neovládla a pobozkala som ťa. A to, že som súhlasila s tým, že môžme byť priatelia s výhodami. Toto všetko ma mrzí, lebo keby som tieto veci neurobila, nikdy by sa nič z toho nestalo a my dvaja by sme mohli byť stále priatelia."

"Myslel som, že sme priatelia," povedal zmätene.

"Ty to nevidíš? Všetko sa kazí. To, čo medzi nami bolo, bola chyba, keďže my dvaja sa máme radi až príliš na to, aby sme spolu len spávali. Všetko alebo nič. Uvedomila som si to v Pittsburghu, keď si prišiel do mojej izby cez balkón. Chcela som to všetko späť. Staré časy, keď sme neriešili žiadne problémy a boli ako súrodenci. Preto som navrhla túto večeru. Keby som vedela, ako sa to zvrtne..." Prešla som si prstami cez vlasy.

"Mrzí ma to," zopakoval.

Zúfalo som naňho pozrela. "Presťaň. Nemrzí ťa to, tak to nehovor."

"Fajn," rezignoval a rozhodil rukami. "Nemrzí ma to. Nemrzí ma, že je možnosť, že sa rozídete a že žiadna svadba nebude. Je mi to jedno. Mne záleží na tom, čo si o mne myslíš ty a že som ti ublížil. Nechcem, aby si sa na mňa hnevala."

Na tvári sa mi zjavil zúfalý úsmev. "Vieš, hnev nie je všetko, čo cítim. Áno, cítim hnev, ale cítim aj sklamanie, bolesť zo zrady, smútok, zúfalstvo a strach. Bojím sa, že o Michaela prídem. Bojím sa, že ma znenávidí. Ale najviac sa bojím, že môj hnev na teba sa zmení na nenávisť a že ti to už nikdy neodpustím. Lebo s tým práve bojujem. Je tak ľahké znenávidieť niekoho, koho predtým miluješ. Jediná chyba a všetko skončí."

"Nesmieš ma nenávidieť," povedal Nick zúfalo a spravil krok ku mne.

"Na to si mal myslieť skôr," odvrkla som a o krok ustúpila.

"Lucy, prosím. Chceš to takto zahodiť? Po tých rokoch?" Znova spravil krok bližšie.

Tentoraz som neustúpila. "Ja neviem," mykla som plecom. "To, čo si mi urobil, sa nedá vrátiť späť. Ublížil si mi. Naozaj pochybujem, že ti to niekedy odpustím."

Ticho stál a mlčal. Zaleskli sa mu oči, zrejme mu bolo do plaču. Jemu, tvrdému chlapovi. Pokiaľ viem, Nick plakal len raz a to týždeň po smrti svojho otca, keď som s ním bola v jeho izbe. Možno plakal aj predtým, ale vtedy ho nikto nevidel.

"My dvaja sme skončili," povedala som nakoniec. "Nie sme ani priatelia ani priatelia s výhodami. Od teraz si len môj šéf a človek, ktorého som kedysi milovala najviac na svete." To, čo som povedala ho zabolelo, o tom nebolo pochýb. No zabolelo to aj mňa. Nezvládla som sa naňho dívať.

Zachránila ma Carly, ktorá prišla. Prekvapene na nás pozerala. Schmatla som mobil, kozmetickú tašku, prešla som okolo Nicka, ktorý tam stál ako obarený a vzala som aj kabelku. Pri dverách som sa naňho ešte otočila. "Pamätám si celé Francúzsko. Možno bola chyba, že som ti to nepovedala, ale konať si mohol aj tak," povedala som potichu. Pri Carly som to ďalej rozoberať nechcela. Otočila som sa a vybehla von k jej autu.

"Čo sa stalo?" spýtala sa ma, keď ku mne nasadla.

Pokrútila som hlavou a znova som sa rozplakala. Nechala to tak.