Friends with benefits (SK)

28. časť

Ďalšia časť :D Ja som vedela, že sa vám tamta bude páčiť :3 :D Snáď bude aj táto. Pekné čítanie :3 Vaša Izzy :*

Zobudila som sa na zvonenie mobilu. Nevedela som síce, koľko je hodín, ale toho človeka, ktorý mi volal som vtedy chcela zabiť, aj keď som nevedela, kto to je. Bolela ma hlava a chcela som spať.

Podarilo sa mi nahmatať mobil a zdvihnúť. "Prosím?" ozvala som sa rozospato.

"Dobré ráno, láska. Aspoň dúfam, že ráno. U nás je polnoc," počula som Michaelov veselý hlas.

"Nekrič," zavrčala som podráždene, lebo mu zahučalo v hlave.

"Ja nekričím," povedal mierne zmätene.

"Bolí ma hlava, všetko je teraz nahlas," zamrmlala som.

"Ty si pila, že?" spýtal sa podozrievavo. Tomuto som nechápala. Je niekoľko tisíc kilometrov odo mňa a spozná, že som pila. Toto musí byť nejaká zvláštne divná mágia.

"Áno. Trochu som to prehnala s vínom," priznala som sa.

"Čo je to za služobku, keď tam pijete?" nechápal. Dokonalo som si vedela predstaviť jeho výraz. Prižmúrené oči a pohľad zabijaka.

"Mali sme iba ochutnávku. A Nick nepil," zastala som sa kamaráta.

Cítila som, že prekrútil očami. "Zaujímalo by ma, či existuje možnosť, kedy sa ho nezastaneš," poznamenal.

"Pochybujem," mykla som plecom.

"No fajn, nechám ťa. Len zavolaj, keď dôjdeš do Pittsburghu," povedal podráždene.

"Zavolám," sľúbila som.

"Milujem ťa," rozlúčil sa už miernejším tónom..

Chvíľu som mlčala, ale potom som to zo seba dostala. "Aj ja teba."

Zložila som a hlavu som si vopchala do vankúša. Čo sa včera stalo? pýtala som sa samej seba. Postupne mi to dokázalo, aj keď tam boli medzery. Vôbec si nepamätám, ako som sa dostala do izby, ale bohužiaľ, každé slovo, ktoré som s Nickom včera večer prehodila, sa mi do pamäte zarilo dosť hlboko. Všetko. Aj jeho veta - "Lebo si opitá dúfam, že si to nebudeš zajtra pamätať." Potlačila som slzy. Sám si to chcel.

Pomaly som sa postavila a dotackala som sa do obývačky. Videla som tam sedieť Nicka.

"Dobré ráno," usmial sa na mňa. No bol to iný úsmev, ako inokedy.

A teraz čo? nevedela som, čo robiť. "Káva," povedala som iba.

Nick sa zasmial. "Samozrejme." Vstal, prešiel ku skrinke, vybral pohár a potom mi nalial kávu.

"Ďakujem," pokúsila som sa usmiať, ale vznikla z toho nepodarená grimasa.

"Hlava?" spýtal sa.

Prikývla som. "Na nič si nepamätám. Teda, skoro," zaklamala som.

Bolo vidieť, že ho to veľmi nepotešilo. "Nič? Vôbec?"

"Takmer," mykla som plecami a vypila som poriadne dúško kávy. Chcela som si dať chvíľu čas na odpoveď. "Len viem, že sme sa trochu hádali, ale absolútne netuším, o čom." Treba trošku klamať.

Pozrela som naňho a čakala, čo mi na to povie. Chvíľu mlčal, no nakoniec z neho vypadlo: "Taká hlúposť, nič vážne."

"Fakt?" akože som sa ujisťovala. 

Pozrel do zeme a potom späť na mňa. "Fakt," prikývol nakoniec.

"Tak dobre," povedala som. "Ale i tak, všetko, čo som povedala, je blbosť. Ak som ťa nejak naštvala, alebo čo, prepáč, určite som to tak nemyslela."

"Kiežby, všetko by bolo ľahšie," zamrmlal.

"Čo som ti povedala?" chcela som to z neho dostať.

"Ale nič, nechaj to tak," povedal, ale nepozrel na mňa, čiže som vedela, že ho to žerie.

"Prečo?" zabŕdala som.

"Proste to nechaj tak, dobre?" už zvýšil hlas a mne začalo hučať v hlave.

"Tichšie, veď mi praskne hlava," zavrčala som.

"Prepáč," povedal ticho, no chladne.

Dopila som kávu. "Máme dnes ešte nejakú prácu?"

Pokrútil hlavou. "Nie, všetko je zariadené. Odlietame poobede."

"Tak fajn," povedala som. Toto bude ťažký deň, napadlo mi.

Nick vstal a odišiel do svojej izby a tak som sa rozhodla odísť aj ja. Umyla som si zuby, trochu som sa upravila, obliekla som sa a zbalila veci do kufra.

Sadla som si na posteľ a zamyslela som sa. Bol smutný, to som videla. Ale prečo? Ak chcel, aby som vedela, čo sa stalo, tak mi to mal povedať, nie? To, že si to pamätám, je vedľajšie. Nevedela som, čo robiť a takto som sa ničila myšlienkami, dokým mi Nick nezaklopal na dvere.

"Ďalej," povedala som.

Nakukol. "Dúfam, že si pobalená. Ideme na obed a potom rovno na letisko."

Prikývla som. "Som." Postavila som sa a zobrala kufor.

Nick vošiel do izby, kufor mi zobral, ani som nestihla protestovať a už bol vonku. Svoj už zrejme odniesol. Pousmiala som sa. Gentleman v ňom sa nezaprie. No čo, mal dobrú výchovu. Ani sa nedivím, jeho mama je učiteľka.

Na obed sme toho mali strašne veľa. Francúzi sú totižto až príliš pohostinný. Rozlúčiť sa s hosťami totiž nemôžu s troma chodmi. Nie, to musíte zjesť najprv predjedlo, potom polievku, potom hlavné jedlo, potom druhé hlavné jedlo, dezert ako koláč a dezert ako zmrzlinu. Samozrejme, medzi každým chodom sme sa rozprávali, takže sme postupne trávili, no kvôli tomuto sme len tak tak stihli dojsť na letisko.

Usadili sme sa, ja k oknu, Nick vedľa mňa. Nejak nám obidvom nebolo do reči. Ja som rozmýšľala nad včerajškom a Nick... asi tiež.

Takto ticho sme sedeli, dokým lietadlo nezvlietlo. Potom som to nevydržala a znovu som otvorila tú tému. "Stále tomu nerozumiem," otočila som sa naňho. "Prečo mi nechceš povedať, čo som ti včera hovorila?"

Pozrel na mňa. "Nie je to jedno?" spýtal sa a ja som cítila, že je unavený. Ale to mi nebránilo v tom, aby som v rozhovore pokračovala.

"Nie, nie je. Mne nie. Chcem to vedieť a mám na to právo," tvrdila som.

"Nie je to nič dôležité."

"A preto mi to nechceš povedať?" Prikývol. "Nemyslíš, že ak to nie je dôležité, tak to kľudne môžem vedieť?"

"Nie je to dôležité, ak o tom nevieš," zamrmlal.

"Takže to je dôležité," povedala som s víťazným úsmevom, ktorý mi takmer vzápätí zmizol.

"Prečo to nenecháš tak?"  nechápal.

"Lebo to chcem vedieť."

"Nechceš, sama si povedala, že mi to hovoríš preto, lebo dúfaš, že si to nebudeš pamätať. A vydarilo sa," povedal a odvrátil sa odo mňa.

"Akoby si ty nepovedal to isté," zamrmlala som pre seba a dúfala som, že to Nick nebude počuť. Márne.

Okamžite na mňa pozrel. "Povedala si, že si nepamätáš nič," prižmúril oči.

"Takmer nič," opravila som ho. No zdalo sa, že mi už neveril a stále tak na mňa pozeral. "Dobre, nechaj to tak," ustúpila som nakoniec a odvrátila zrak.

Až do Pittsburghu sme spolu neprehovorili ani slovo.