Čip

10. kapitola

Desiata kapitola

Prázdny kufor

Zvyšok letu Leo prespí. Je opretý o okno a tuho zviera sedačku. Odfukuje, občas sa poprehadzuje a niečo zamrmle. Nič, čomu by som rozumela. Let letí strašne pomaly - teda aspoň pre mňa. Ja len pozorujem cestujúcich a nahováram si, že je všetko v poriadku. Tak sa snažím upokojiť. Väčšina ľudí len spí, niekoľko z nich pozoruje cestu z okna a mnohí majú časopisy a knihy, aby sa nenudili. Vyzerá to takmer normálne. Vyzerá to tak, akoby sa nič zvláštne nedialo.

Ibaže ja viem, že to tak ani zďaleka nie je. Viem, že sa deje čosi čudné. Moja mama nenastúpila na palubu lietadla. A potom je tu ten teleport, čo Leo spomenul. Ako to vlastne je? Kde sa ukrýva pravda?

Alebo viete čo? Radšej to nechcem vedieť. Chcem sa len vrátiť domov. Chcem len žiť svoj obyčajný život. Nepotrebujem žiadne záhady, pretože ich už bolo viac, než dosť. Bolo ich viac, než som schopná zniesť.

Dočerta, ako sa mám postarať o Lea, keď sa neviem postarať ani sama o seba? napadne mi v zúfalosti. Snažím sa ovládať a byť v poriadku, v pokoji, ale vôbec sa mi to nedarí. Hm, pomyslím si sarkasticky, prečo asi? Veď som len kdesi na konci sveta, mama nie je pri mne a posledných pár týždňov mám čudné halucinácie. A spomenula som, že pochádzam z inej planéty? Ups, o tom som sa asi zabudla zmieniť... zabudla... odfrknem si.

S povzdychom sa pozriem na veľký displej s mapou a stav môjho letu ma nepoteší. Nie sme ešte ani v polovici. Teda sme takmer v polovici, ale pre mňa to je ako večnosť. Hlavne tie skleslé myšlienky, tá večná neistota, pochybovačné nápady a skleslá nálada. Som troska, pomyslím si trpiteľsky. Som veľká troska.

Som ako malé decko - presne tak si pripadám. Malé decko túžiace po svojej mame. Malé decko bez domova, bez matky, len s obrovským pocitom zodpovednosti. Bojím sa a nič neviem zmeniť. Budem sa musieť prispôsobiť situácii, aj keď ešte neviem ako. Zvládnem to, pomyslím si. Aj keby sa niečo stalo, musím to zvládnuť - pre mamu, pre seba, pre Lea, pre všetkých. Musím.

*-*-*-*-*

Keď pristaneme, prvé, čo si všimnem, sú obrovské budovy zo skla a mnoho oceľových budov takých odlišných od toho, čo sme mali doma. Potom si všimnem sivú oblohu. Nie je to však šedá, ako keď sa zmráka. Je to šedá, ako deď zašpiníte svoje biele tričko. Ibaže to, čo zašpinilo oblohu, neboli žiadne čiastočky zeminy, ale oblaky znečistených plynov. Smrdí tu ako v chemickej továrni, kde sme boli na exkurzii v šiestom ročníku.

Zháčim sa, len čo vystúpim z lietadla a nadýchnem sa špinavého vzduchu. Pevne držím Leovu ruku, aby som ho nestratila. Neviem, čo by som urobila, keby som ho stratila. Už by som nemala nič, pre čo by som mala ostať príčetná a ako-tak sa držať. Leo je teraz pre mňa všetkým. Vždy sme boli stále spolu a nerozluční, ale teraz je to iné. Mama je kdesi vo Švédsku a my sme v Británii.

Mama je kdesi vo Švédsku a my sme v Británii. Sila uvedomenia mi podlomí kolena a ja sa temer zosypem na dlážku. Vzápätí sa však povzbudzujúco usmejem na Lea. Viem, že nie je vôbec hlúpy - je brilantný - a viem, že určite niečo tuší. Je na tom lepšie ako ja. Takmer dokážem cítiť jeho smútok za domovom a šok z Británie, ale nestala sa z neho troska ako zo mňa. A to má deväť rokov, dodám v mysli. Na tvári sa mi rozleje spokojný úsmev.

"Je tu plno sklenených budov," povie Leo zrazu. Hovorí to potichu - tak, aby som to počula len ja. "Kde sú hory? A prečo je tráva taká zvädnutá?"

Uvedomím si, že má pravdu. Je začiatok júla, nie marca, takže tráva by mala byť jasnozelená a nie také hnedé zhnité pahýle. Je to detail, to áno, ale aj tak ten detail odhaľuje toľko pravdy, až mi to vyrazí dych. Je to tu zvrátené.