Čip

19. kapitola

Devätnastá kapitola

Fragment kauzality

Štvrtok. Taký obyčajný štvrtok, aký sa nikomu nevryje do pamäti. Jeden z tých dní, kedy netušíte, čo ste mali na obed, čo sa stalo v škole, aké bolo počasie. Zbytočný deň, ktorý tam jednoducho iba je. Viete, že ste ho prežili, pretože, samozrejme, kalendár je toho dôkazom. Ale inak máte úplné okno. Nie. Nie okno. Len celý deň zatlačený kdesi vzadu v mysli, je ťažké rozpamätať sa na podrobnosti.

Takýto bol štvrtok v poslednom aprílovom týždni, len dva týždne pred tým, ako sa to všetko začalo rúcať – čistinka, Leo, policajt na obhliadke a mama, ktorá si stála na svojom, že opustíme bezpečie Švédska a vyberieme sa do Británie. Ten plán smrdel už od začiatku. Odkedy sme sa presťahovali, nikdy som si nenechala ani minútu na ochutnanie skutočnej trpkosti, ktorú mi prináša táto spomienka. Až doteraz.

Ibaže ten štvrtok nebol ani trochu obyčajný a zbytočný. Nie. To som si o ňom mala len do smrti myslieť. Niekde v kovovom pliešku v mojej hlave bola uchovaná jedna spomienka. Spomienka na skutočný začiatok. Spomienka, s ktorou sa viaže história nášho pádu. Deň, kedy mi do hlavy dali čip.

Ako som už spomenula, ten deň sa začal ako každý iný. Raňajky, škola, pár uštipačných poznámok od Mikaely, Katrinine pokusy o to, aby sa ma zastála, zasa škola...

Ibaže niekedy po piatej hodine – so Sekerou, ktorú sme kedysi prihlásili na zoznamku – do triedy nabehla naša triedna profesorka. Bola to útla mladá žena s vlasmi vyčesanými do drdola, nízkym čelom a veľkými modrými očami.

„Prišli sem ľudia zo Zdravotného ústavu,“ jej hlas bol tichý, ale prenikavý. Pred triedou mala rešpekt, pretože každý vedel, že s ňou si naozaj netreba zahrávať. Občas však dokázala byť aj priateľská. Myslím, že keby som bola obyčajným človekom a nie Guidenčanom, chodila by som k nej so svojimi problémami. „Budú vyvolávať vaše mená podľa abecedy.“

„To je nejaké očkovanie alebo čo?“ spýtala sa Erica okamžite. Bola bledá a zazdalo sa mi, že sa jej čelo lesklo studeným potom.

„Nie,“ odvetila profesorka s dobre nacvičeným poloúsmevom. „Je to len zvyčajná prehliadka, nič zvláštne.“

Vo chvíli, keď boli tieto slová vyslovené, sa Erica uvoľnila. Nadvihla som obočie. Netušila som, že má strach z ihiel a očkovania. Ani som jej to nedávala za zlé. Mne nikdy návštevy lekára neboli príjemné a chodila som tam najmenej, ako to len bolo možné. Bola som paranoidná a bála som sa, že nejakým spôsobom zistila o mojom Guidenskom pôvode.

„Čo čumíš, nemehlo?“ zasyčala Mikaela na Ericinu obranu.

Sklopila som pohľad. „Zamyslela som sa,“ zamrmlala som do zeme a bola som si istá, že ma ani jedna z nich nepočuli. „Prepáč.“

Profesorka vyvolala prvé meno. Chalan s ryšavými vlasmi vstal spoza lavice a niekoľkými svižnými krokmi prešiel ku dverám.

„Aspoň nám odpadla hodina,“ zašepkala mi Katrina do ucha.

„To hej,“ súhlasila som. Matematiku som mala síce rada, ale profesor, ktorý ju nás učil, bol trochu vyšinutý. Taký ten šialený laboratórny typ so sivými vlasmi rozlietanými na všetky strany a päťkami dioptriami. A potom tu boli dni, kedy som mala pocit, že si vzal o jednu tabletku viac ako zvyčajne.

Asi som vyzerala strnulo, lebo Katrina pretočila svojími veľkými očami a poznamenala: „No tak, netvár sa, akoby si zhltla hlístu.“

„Netvárim sa tak,“ odvetila som rýchlo. Potom, aby som odviedla pozornosť od satanových pomocníkov v bielych plášťoch v našej škole, som povedala: „Nechceš zahrať piškvorky?“