Čip

6. kapitola

Šiesta kapitola

Črepiny

Katrinin pohľad je plný obáv. V očiach má napísané, že sa o mňa bojí, že nie som kompletná. Mračí sa a nepadane krúti hlavou. Keby som nemala dobrý zrak, nevšimla by som si to. Je to len reflex. Jej pohľad ma páli a keď sa mi do líc nahrnie červeň, prestávam to zvládať.

Všetko sa na mňa rúti. Udalosti z predchádzajúcich dňov na mňa doľahajú a ja mám pocit, že to na mňa všetko spadne a ak si nedám pozor, celkom ma to zavalí. Zrazu sa cítim celkom prázdna, nie som schopná cítiť čokoľvek, premýšľať čokoľvek, urobiť čokoľvek.

Cítim sa malá a bezmocná v tomto veľkom svete. Ako malá bezmocná húsenica, čo si len žije svoj život, žerie trávu a jej bytie nemá väčší zmysel. Presne takto sa cítim – zbytočná, šialená, bezcenná.

Ešte aj halucinujem. Snívajú sa mi somariny a vidím veci, čo neexistujú. Krútim hlavou. Neveriacky sa zahľadím na Katrinu, keď spracujem prvotný šok.  „Ale...“ v hrdle mi vyschne, keď sa jej pokúsim odporovať. O minútu som rada za novú šancu na to, aby som niečo odpovedala. „Asi sa mi snívalo niečo zlé,“ odpoviem váhavo.

Sama neverím svojím slovám. Neverím sama sebe – ako by som mohla veriť ešte niekomu inému? Čo robiť, keď je celý tento svet falošný?

„A bolo to dosť realistické...“

Zlý sen je eufemizmus roka pre to, čo sa mi práve snívalo. Desivé obrázky plné mrtvol zo žiarivých chrústov nie sú práve tým, čo sa mi bežne sníva. A potom tu je druhý sen, kedy som si myslela, že som motýľ. Odfrknem si. To som skôr húsenicou, nie motýľom.

Katrina sa prvý raz, odkedy vstúpila do miestnosti, usmeje. „To som rada,“ vydýchne si. Jej tvár prezrádza nehoráznu úľavu. No napätie z môjho srdca sa nestratilo tak ľahko, ako z Katrininho. „Už som si myslela, že máš horúčku, alebo čo,“ skrúti pery do nenúteného úsmevu.

„Možno mám,“ zašomrem si popod nos a zahryznem si do pery. Toto sa nesmie nikto dozvedieť. Mama by zošalela už len z toho, že jej dieťa vidí nejaké čudné postavy a Lea by som len zbytočne vystrašila. Ostatné decká v škole by ma len vysmiali, že som šialená... pričom môžu mať pravdu.

Nepresvedčivo sa usmejem na Katrinu a tým sa snažím dokázať jej aj sebe, že všetko bude v poriadku. Svetielko nádeje zosilnie. Príjemne ma hreje pri srdci. Možno som iná a možno vidím veci, čo ostatní nie, možno mám iné problémy ako obyčajní ľudia, ale aj ja mám možnosť prežiť normálny život.

„Čo tam máš?“ Katrina švihne pohľadom po poskladanom papieri na nočnom stolíku pri nemocničnej posteli, na ktorej práve sedím. Na tom papieri je nakreslený Leov obrázok. Už-už sa naťahuje rukou po ten papier, keď ju zarazím. Vezmem si ten papier do rúk. Katrina je od prírody zvedavý človek a nevie, kde sú hranice midezi priateľským vypytovaním sa a nahliadaním do niečoho súkromného.

„Nič dôležité,“ odpoviem jej zamračene. Zatvári sa ublížene, akoby som jej dala facku. Povzdychnem si. „Je to len jeden Leov obrázok,“ poviem miernejším tónom. Naozaj neznášam, keď niekomu chcene či nechcene ublížim. Neznášam sa za to, pretože viem, aké je to, keď vám niekto ublíži.

Práve preto bolo vychádzanie s Katrinou také ťažké. Priľahko sa urážala, priľahko sa dala rozplakať, nahliadala do takých vecí, že mi to je až nepríjemné a keď sa nahnevala, bola schopná vyzradiť všetko, s čím som sa jej kedysi zverila.

Nie je zlá, ale temperamentná. V priebehu sekundy dokáže vybuchnúť. Verím jej a všetko, ale... predsa len nechcem, aby videla niečo, čo mi dal Leo. Čo bolo určené len pre mňa. Je to moja súkromná vec a ona na to nemá žiadne právo.