Čip

13. kapitola

Trinásta kapitola

Dievča s koženým zápisníkom

Trvá to takmer dva týždne, než prestanem non-stop myslieť na Švédsko. Najprv si to ani nevšimnem, veď Švédsko nie je jediná vec, na ktorú myslím. Keď som sem prišla, myslela som na mnoho vecí naraz, ale nikdy som si neuvedomila, že všetko neprestajne porovnávam s domovom. No po niekoľkých dňoch si začnem všímať, ako si pomaly zvykám.

Zisťujem, že Guzerian nie je taký prísny, ako sa zdá. Nie je však ani úplne ľahostajný – ako Ferdian. Ten jej zas ten nervózny a nevrlý chlap, ktorý rád zožudre každú maličkosť. A Rhenia, hoci je väčšinou vážna a správa sa ako rozum rodiny, má tiež občas svoje chvíle, kedy sa správa ako milá tetka. Tým mi pripomína mamu. Občas povie rovnakú vec, akú by povedala moja mama. Občas to povie rovnakým tónom. Mne zakaždým prebehne mráz po chrbte a pichne ma pri srdci.

Vydrž to, hovorím sama sebe. Už len dva a pol mesiaca a znova ju uvidím. Aj keď mi povedali, že moja mama sem nikdy nepríde, že to nie je v pláne, jednoducho sa nevzdávam. Mama mi to sama povedala, a preto som presvedčená, že svoje slovo dodrží. Nech si hovoria, čo chcú. Oni moju mamu nepoznajú a nevedia, že pre mňa a Lea by aj oheň uhasila holými rukami.

Je to moja jediná nádej.

Chcem, aby sme boli s mamou, dúfala som.

No ako s Leom spoznávame toto čudné Britské mesto, ako každý večer sedíme za rovnakým stolom s Ferdianom, Guzerianom a Rheniou, ako popoludní s Leom sedíme na chladnom betóne pred Guzerianovým domom a sledujeme prázdnu a tichú ulicu, ako si zvykáme na tento nový a čudný svet, moja myšlienka sa postupne mení.

Chcem, aby tu bola mama s nami.

A to je presne ten moment, kedy si uvedomím, že tento svet ma zlomil.

Ako sa hovorí, to uvedomenie mi vezme pevnú zem pod nohami a ja sa chvíľu utápam v prázdnote. Z ničoho nič, len tak som si uvedomila, že za tie dva týždne sa toho veľa zmenilo. A hoci sa niektoré veci jednoducho nezmenia, ja k nim nepatrím.

Pretože, uvedomím si odrazu, ja už som iná. A je to pravda. Zmenil sa dokonca aj môj pohľad na to sťahovanie. Ešte pred pár dňami by som sa všetkymi desiatimi chcela vrátiť do Švédska. Ibaže nechať tu Rheniu? A Guzeriana? Naozaj by som si priala, aby som ich nikdy nestretla? Naozaj by som si priala nikdy ich nestretnúť?

Viem, čo začínam cítiť. Pochybnosti.

„Všetko bude okej,“ povedal mi Leo v jeden večer, kedy som mala ešte pochmúrnejšiu náladu, než obvykle. „Veď dokonca pôjdeme na Guiden. Tam bude všetko super! Sľubujem.“

Leo je už od začiatku uchvátený tou myšlienkou na Guiden. Teším sa s ním, no nechcem Guiden bez rodiny. Nechcem Guiden bez mamy. Načo je mi potom sľub, keď bude nás a mamu deliť prakticky velý vesmír?

Ibaže nebude, pripomeniem si sama. Pretože mama nájde cestu, ako sa k nám dostať včas. Veď mi to predsa sľúbila, no nie? Nenechala by ma samu s Leom na úplne cudzej planéte!

Poprvýkrát sa cítim, akoby som na Guiden ani nepatrila. To sa, paradoxne, musí stať vtedy, keď je vidina Guidenu prvý raz reálna.

*-*-*-*-*

Občas sa mi sníva o tom, že som stratená v jednom obrovskom bludisku a kamkoľvek sa pohnem, nedokážemnásjť správnu cestu. Skôr či neskôr dorazím na koniec cesty a musím sa vrátiť po svojich stopách. Nakoniec už ani nevnímam, akým smerom sa vyberiem, všetko sa mi zlieva dokopy. Raz sa mi zdá, akoby som v bludisku bola celé veky, inokedy mám pocit, že som tam len niekoľko minút.