Čip

4. kapitola

Štvrtá kapitola

Bublina praská

Pár ďalších dní je navlas rovnakých. Škola, riaditeľňa, domov. Škoda, riaditeľňa, domov. Už mi to kvalitne lezie na nervy. V škole som ako na ihlách pre to, na čom som sa dohodla s riaditeľkou. Chodím po škole a na gombíku v blúzke mámmalú kameru. Najprv som sa cítila ako tajný agent. Teraz sa cítim ako špina a zradca. Všetko, čo sa udeje v našej triede, na chodbe, tak, kde som... skrátka, toto všetko má riaditeľka ako na tácke. Mame som o tom nepovedala. Nepotrebuje to vedieť. Vždy si dávam pozor, aby som si kameru vypla, už keď vychádzam zo školy.

Raz v sobotu sa započúvam do maminho telefonátu. Nezapočúvala by som sa, keby ma nespomenula. Moje meno funguje ako magnet – okamžite spozorniem a odmietam počúvať niečo iné. Dovtedy som si kreslila s Leom, lebo vonku padal dážď.

„... nie, Tisha o tom ešte nemá ani tušenia,“ povie mama tlmeným tónom do telefónu. „Aj keď si myslím, že to skôr Leo niečo tuší.“ Druhá veta vo mne vyvolá príval otázok. Som napätá a stuhnutá.

Položím červenú pastelku, ktorou som kreslila tulipán, a pošepkám Leovi: „Idem sa napiť do kuchyne. O chvíľu sa vrátim.“ Leo len mykne plecom a pokračuje v kreslení oblohy.

Do kuchyne nemám namierené. Namiesto toho prefrčím pred maminou spálňou, ktorá je hneď pri našej izbe a zastavím sa na treťom schode. Ani neviem, čo ma to napadlo. Jednoducho som stála tam, na našom schodisku a počúvala som mamin súkromný telefonát. Zaujímalo by ma, pomyslím si, s kým vlastne volá.

Chvíľu je odmlka a ticho prerušujú len zvuky hlasu z telefónu. Neviem rozlíšiť, či volá s mužom alebo so ženou. Nakloním sa bližšie, aj keď tuším, že mi to nič nepomôže.

Toto sa na mamu nepodobá. Nikdy pred nami nič neskrývala – ak teda nepočítam raz, keď mi pred mojími dvanástimi narodeninami chcela usporiadať oslavu. Občas hovorila v hádankách, ale nič sme si z toho nerobili. Vždy som si myslela, že nemala úmysel, aby predo mnou niečo skrývala. Teraz si taká istá nie som. Čo ak mi klamala po celý tem čas?

Náhle si spomeniem na deň po mojich dvanástich narodeninách. Mama bola celý čas smutná a skleslá, akoby jej zomrel pes. Nevedela som si to vysvetliť. Väčšinou je mama láskavá žena s úsmevom na tvári. Občas sa zamračí, ako to už matky robia, ale nikdy nie je smutná.

To, že niečo s mamou bolo, som si všimla až večer. Bola strnulá, odťažitá a zamračená. Nedalo mi to a po chvíli premýšľania som sa jej spýtala: „Prečo si taká smutná, mamička?“

Pokúsila sa usmiať, no jej úsmev sa premenil na nevydarené zdvihnutie kútov úst. Dôklade si ma premerala nebeskými očami a smutne si povzdychla. „Včera sa stalo niečo, čo sa nemalo stať, moja. Trochu ma to trápi, ale nie je to nič vážne. Nezamýšľaj sa nad tým.“

„Ide o tú vázu? Ja som ju naozaj nechcela rozbiť. To Katrina do mňa narazila a ja som sa udrela o komodu. A potom váza spadla, ja som ju nechcela rozbuť, naozaj!“

Mama sa usmiala. „Naozaj ma netrápi tá váza,“ mávla rukou a sprisahanecky sa na mňa uškrnula. Naklonila sa ku mne a do ucha mi pošepkala: „Keď som ja mala dvanásť rokov, na oslave som rozbila okno. Nikto sa to nedozvedel. Zviedla som to na vietor.“

Potom sme sa chichotali a smiali a ja som zabudla, že sa niekedy zamračila. Až doteraz. Teraz neviem, prečo sa mi tá spomienka tak pripomenula. Nebolo to dôležité. Alebo áno?

Pritisnem sa viac k stene a zas sa započúvam do toho, čo hovorí mama.

„... ty to nechápeš! Tishu zaujíma, prečo máme ísť do Británie – a ak mám pravdu povedať, tak to zaujíma aj mňa. Keby bolo na mne, určite by som odišla do nejakého odľahlého miestečka vo Švédsku, prípadne do Fínska alebo Nórska, aj keď aj tam už je ten vplyv,“ povie. Trochu si odmlčí.