Čip

1. kapitola

Prvá kapitola

Vytrhnutý čip

     Bolesť mnou exploduje. Pulzuje mnou, akoby som bola ľudským vodičom. Začína sa kdesi pri temene a pokračuje postupne do celého tela, kde sa šíri a ešte naberá na intenzite. Už ani nevnímam svoje výkriky a stále len utekám vpred. Sťažka dýcham.

     Neviem, nechápem, čo sa to so mnou deje. Nechápem, ako sa to so mnou deje. Nechápem, prečo sa snažím pred nimi utiecť. Pomyslím si: Aj tak je to už všetko márne. Ale je to naozaj? V hrdle prehĺtnem vzlyk a snažím sa igoroať ostrú bolesť, ktorá začína v mojom temene a pokračuje ďalej. Rukou sa dotknem bolestivého miesta a pod nimi ucítim mazľavinu. Mám rozbitú hlavu, v ktorej mi pulzuje bolesť a sťažuje útek.

     Trhane sa nadýchnem. Takto to byť nemalo. Mali sme im pomôcť, oni mali našu pomoc prijať. Mali sme ich vyliečiť z chamtivosti, zloby... nevyšlo to. A teraz sú všetci... preč.

     Telom mi prejde bolesť. Tá je však iná, než tá v temene. Táto je bolesť mojej duše. Smútok ma celú zmôže a spomalí. Myšlienka na moju mŕtvu rodinu vo mne vyvolá agóniu a ja sa zrazu cítim pochabá a nepotrebná. Čo už môžem zmeniť sama? Keď ostatní nie sú? Ďalší vzlyk mi uviazne v hrdle. Som zlomená, osamotená a prenasledujú ma prašiví ľudia.

     Cez zaslzené oči nedokážem vidieť absolútne nič. Vypustím myšlienku na svoju rodinu, iba ma to zbytočne spomaľuje. Svet sa mi zlieva do veľkej machule a ja pomaly strácam nádej, že sa mi pred nimi podarí utiecť. Kladiem nohu pred nohu a mám len jeden cieľ – urobiť nový krok. A potom zas. A zas. Nezastavovať sa, pretože to by bol môj koniec. Neodvažujem si klásť vyššie ciele, pretože nechcem zlyhať. A tak len utekám po kamenistej ceste, cítim, ako mi vietor šľahá do tváre a padajú na mňa kvapky horúceho dažďa.

     Ruka mi vystrelí k temenu pulzujúcemu bolesťou. Nahmatám si mokré vlasy a zacítim pach krvi. Zahryznem si do pery, aby som nevykríkla. Šmátram po zranenom temene a snažím sa nahmatať kovový pliešok. Nedarí sa mi to. Chytá ma panika a mne dochádzajú sily. Bolesť sa stupňuje, zintenzívnie a ja neviem, čo si počnem.

     Zadrhne sa mi dych, keď začujem kroky. Doširoka otvorím oči a snažím sa dovidieť čo najďalej. Rukou si utriem slzy a potom sa znovu dotknem zakrvaveného temena. Zatínam zuby od bolesti. Kovový pliešok sa mi stále nedarí nahmatať a chytá sa ma panika. Čo si počnem, čo si počnem, čo si počnem? Hysterčím. Utekám. Žijem.

     Musím to dkázať. Musím sa vrátiť domov. Musím znovu uvidieť modré slnko. Nesmiem ostať v tomto svete plnom zla a oranžového svetla, ktoré sa o niekoľko tisícok rokov zmení na červené. Farbu krvi... modrá – modrá je dobrá. Ešte nikdy som svetlo modrého slnka neuzrela – narodila som sa na Zemi. Pripadá mi však nesprávne, že by som tu mala umrieť bez toho, aby som aspoň raz navštívila planétu, kde patrím.

     Zatínam zuby a mojím jediným cieľom je domov. Ktorý je odo mňa taký vzdialený. Nič iné nemám. Nikoho iného nemám. Musím sa aspoň vrátiť domov. Pre seba. Pre Lea.

     Znovu sa cítim nanič. Znovu sa cítim vinná, pretože keby nebolo mňa, nedozvedeli by sa o nás. Nik by nebol mŕtvy a možno by aj ľudia boli lepší. Možno by sme im dokázali pomôcť. Možno, možno... V poslednom čase začínam neznášať slovo možno. Pretože ma núti premýšľať o svojích chybách.

     Keď začujem priblížujúce sa kroky, úplne spanikárim. To nie je pravda. Nedoháňajú ma, vravím sebe. Sama však svojej lži neverím, pretože ich počujem. Ako sa priližujú. Lační po mojej krvi. Lační po krvi môjho ľudu. Je mi z nich zle.