Čip

8. kapitola

Ôsma kapitola

Dvere a priechody

Píp, cvak. Záblesk svetla. A pozom zasa. Píp, cvak. Záblesk svetla.

Práve takto sa posúva fronta pred osobnou kontrolou. Spočiatku letisko vyzeralo ako obyčajná budova, aj po vstupe dnu som nevidela žiaden rozdiel, keď sme sa však dostavili na kontrolu batižiny a začali na nás blikať svetielkujúce stroje, niečo mi tu nesedelo. Teraz čakáme na osobnú kontrolu a potom nasadneme do lietadla.

Nikdy vo svojom živote – okrem Mikaelinho generátora – som nevidela takú technológiu. Je to... akoby som sa dostala do iného, čudného sveta. Okolo mňa sa vznášajú samé malé roboty, vyžiarujú svetlo, dvere sa samy otvárajú a zatvárajú a mám dosť na to, aby som vedela, že už nikdy v živote nechcem niečo podobné vidieť, lebo mi z toho po chrbte behá mráz. Nanešťastie, moja šťastena sa z toho priania rozhodla vycúvať.

Kdesi vzadu v mysli si pomaly začínam uvedomovať, že toto sa čoskoro stane mojou bežnou rutinou. Generátory, čipy, čudné dvere, senzory a... a iná technika. Kybersvet. A možno omnoho viac, veď hovoríme o Británii. Už teraz sa mi však tento kus Svetloveku v zastaralom Švédsku nepáči.

Vypadni, vypadni, vypadni, kričím sama na seba v mysli. S údesom pozerám, ako sa fronta zmenšuje. Čoskoro na mňa príde rad. Čo ak zistia, že som z Guidenu? Mama ma ubezpečovala, že nič také nemôžu zistiť, lebo naše telá sa prispôsobili podmienkam tuná. Čo ak ten kus kovu v ďalšej miestnosti sleduje mysle ľudí a hľadá niečo abnormálne – myšlienky, spomienky, všetko? To by sme potom mali problém...

„Tisha, neboj sa,“ mama sa na mňa usmeje, keď sa začnem nervózne ošívať. V jej pohľade sa niečo zablysne, ale strach to nie je. Obdivujem ju za to. Ja som nakládla do gatí – obrazne povedané – už keď som videla prvú malú kovovú vecičku pohybujúcu sa po zemi. Vyzeralo to ako pavúk. Sú to malé skenery, povedala mi, ich úlohou je vypátrať všetky možné zbrane na letisku.

„Jasné, jasné,“ zamrmlem duchom neprítomne. „Prečo sú tu len jedny dvere?“ vyhŕknem, aj keď nemám tušenia, prečo som sa to spýtala. Kým tú podvedomú myšlienku nevyslovím, nevšimnem si, že je to pravda. „Nemá sem niekto priletieť?“

Mama zakrúti hlavou. „Nie. Švédsko je polootvorená krajina. Raz za tri mesiace sa otvorí letisko a pustí ľudí dovnútra, ale nikdy sa sem nedostanú späť. Švédsko dáva možnosť zvoliť si spôsob života bez možnosti návratu. Tá voľba je trvalá.“

„To ako...“ v hlave mi šrotuje, „púšťajú ľudí von, ale nie dnu?“ odtuším. Vzápätí začnem v duchu nariekať. Samozrejme, že som sa sem chcela niekedy vrátiť – niekedy, keď už by som bola dospelá. Rada by som tam občas zašla, pozrieť Katrinu, napríklad. Bublina okolo mňa praská a ja narazím do tvrdej reality.

Panebože. „Ostanem navždy zatvorená vo svete bez prírody,“ vydusím zo seba priškrteným hlasom.

„To skôr Švédsko je uzatvorené,“ smeje sa mama upokojujúco, pohladí ma po vlasoch, čo ma čiastočne upokojí, a chytí ma za ruku. „Za hranicami Švédska – teda okrem ostatných šiastich štátov – môžeš cestovať kam chceš aj bez dokladov. Nik sa ťa nebude pýtať, lebo si už jednoducho tam, majú o tebe záznam.“

„Ale...“ začnem, no mama ma preruší.

„Počuj, Tisha. Sme jedny z posledných záujemcov. Neviem, či sa dostaneme na lietadlo všetci...“ nervózne sa zahryzne do pery a obzrie sa na ďalších troch mužov v rade za nami a na hordu ľudí pred nami.