Čip

5. kapitola

Piata kapitola

Dobrú noc a sladké sny

V mojom sne sú tisícky svetielkujúcich chrústov. Niektoré z nich sú modré, iné sú červené, ale najviac ich je zelených. Všetky sú škaredé a desivé. Modré mi pripomínajú zlovestnú žiaru hologramu, červené mi pripomínajú krv a tie zelené, nuž, tie sú ako kalná voda. Všetky chrústy sa mi zlievajú do jedného obrazu a ja sa zrazu pozerám na špinavú rieku, uprostred ktorej je krv. Mieša sa s vodou. Chrústy sa zmenšujú a tak mi ukážu perfektnú ilúziu obrazu. To ony sú obrazom.

Uvedomujem si, že snívam, ale aj tak sa mi rozbúcha srdce. Chcem zakričať, ale nejde to. Pozerám sa na mŕtvolu plávajúcu v rieke. Na brehu rieky stojí skupinka ľudí v čiernych kombinézach. Nejasne mi pripomínajú ľudí, ktorí nás dnes v škole prepadli.

Ďalší pohľad na mŕtvolu. Temné vlasy pripomínajúce prázdnotu na oblohe medzi hviezdami. Bledá, mŕtvolná pleť, ale akosi čudne žiarivá ako svetlo vzdialenej hviezdokopy. Plazie oči doširoka otvorené v šoku a ústa skrútené v poslednom výkriku. Ostrý orlí nos a elegantné črty tváre. Žena vyzerá nadpozemsky, akoby tu ani nepatrila.

Ľudia v čiernom sa otočia a pokojne odkráčajú preč. Zdá sa, že sa spolu rozprávajú, ale ja nedokážem počuť ani hlások. Chcem niečo povedať, ale nedokážem to. Nedokážem.

Zrazu sa obraz zmení a svetielkujúce chrústy pomenia svoje miesto. Vyskladajú niečo úplne iné. Rovnaká skupina v čiernom sa pomaly pohybuje kamsi do diaľky medzi budovy. Už nevidím ani jeden strom a tráva, ktorej tam rastie aj tak dosť málo, je vysušená a hnedá. Sme kdesi v meste mimo Švédska.

Potom si niečo všimnem. Ľudia v čiernom ani netušia, že ich pozoruje drobná postava. Je to žena, ktorá má možno pred päťdesiatkou alebo krátko po nej. Hryzie si do pery a skrýva sa za kontejmermi. Tá žena sa mračí a má ustaraný pohľad. Gaštanové vlasy je pretkávajú sivé pramene a na jej tvári sa objaví pár vrások. Lícne kosti má dosť výrazné a oči majú mandľový tvar.

Z vrecka vytiahne niečo maličké, kovové. Zaleskne sa to v žiare slnka. Vtedy si uvedomím, že všetko je pokrivené. Ako slnko. Ako ten čip, ktorý vytiahla z vrecka. A nemyslím tým svoj nemý sen, ale skutočný svet. Nechtom niečo stlačí a zdá sa, že to vyruší postavy v čiernom.

Otvoria ústa a v agónii sa krčia, vyzerajú komicky. Kričia bez zvuku. Vtedy si uvedomím, že problém je vo mne. To ja ich nedokážem počuť. Nakoniec traja z nich padnú na zem mŕtvi. Ostatní sa na nich ani nepozrú – jednoducho utečú.

Päťdesiatníčka sa usmeje a do veci podobajúcej sa vysielačky zahlási správu.

Ďalší obraz, ktorý mi chrústy ukážu, je zvláštny. Nie sú na ňom postavy v čiernom ani žiadne mŕtvoly. Sledujem však jednu starenu s bielymi vlasmi ako sneh. Okolo očí má vrásky, ale určite nie sú od smiechu. Oči ženy vyzerajú, akoby sa už roky nesmiala – sú prázdne a ťaživé. Majú presne tú istú farbu kalnej vody, ako mali moje zelené chrústy.

Otvorí ústa a niečo povie. Zakrutí hlavou. Vtedy v nej spoznám tú ženu s čipom – ibaže je hádam o tridsať rokov staršia. Je v nejakej budove a s kýmsi sa rozpráva. Keď sa mladá žena otočí a ja jej konečne vidím do tváre, zistím, že je to sestrička od doktora. Má inú rovnošatu a plášť, ale som o tom presvedčená.

Spoza zákruty vybehnú ďalšie sestričky a starena začne vrieskať ako o život. Schmatnú ju za ruky a vedú ju do nejakej miestnosti s bezpečnostnou zámkou. Dvere sa zabuchnú a cez malé okienko vidno dve zúfalé smutné oči farby kalnej vody.