Čip

17. kapitola

Sedemnásta kapitola

Lístok vo vrecku

„Rhenia povedala, že prežila len kvôli potratu. Vraj bola potom celá od krvi a tí svetlí idioti si mysleli, že je mŕtva. Guzerian z toho vyviazol len vďaka Rhenii. Osobne som bola prekvapená, že CPR pomohlo. Ferdian mal najmenej šťastia. Verte mi, nechceli by ste to vidieť, mám z toho nočné mory,“ vysvetľujem Chantal aj jej mame.

Je asi jedenásť hodín dopoludnia a pred piatimi minútami sa Mikaela vytratila z Chantalinho domu. Vraj, teta je na služobke a ja sa doma nudím. Tak som zavolala Chantal, aby sme si pozreli telku, mali dávať štvrtú sériu Sherlocka. A keby aj, nie je to tvoja vec, nemehlo.

Stále mi nikto nevysvetlil, prečo tu vlastne Mikaela bola – pretože pochybujem, že len kvôli nejakému seriálu – a ako sa spoznala s Chantal. Zaujímala by ma jedna vec – vedela vtedy vo Švédsku moja mama o Mikaele? A aj hej, tak prečo mi o nej nepovedala? Mikaelin Guidenský pôvod ju nerobí o nič znesiteľnejšou, ale predsa len – veci sa mohli mať o niečo inak.

Pani Blairová sa trhavo nadýchne. V očiach sa jej lesknú slzy. Asi sa s triumvirátom poznala dobre. „Ako vás vlastne našli?“ spýta sa. „Ako vedeli, kde vás hľadať?“

„Nemám ani tušenia,“ pokrčím plecami. „Myslím, že tu nie sme v bezpečí, mali by sme ísť niekde inde...“ navrhnem. „Nemáte tu nejakú chatu – alebo čo ja viem...“

„Nemyslím si, že by to bol dobrý nápad,“ pani Blairová zakrúti hlavou. „Aspoň nie hneď. Bolo by to príliš nápadné a mohli by nás sledovať.“

Chantal prikývne. „Tiež si myslím. Tvárme sa, že nič – a bude to.“

Nemala som sem nikdy ísť. Mala som ostať žiť vo Švédsku. Šťastne, až kým nepomreli.

„Tak potom musím nájsť Lea. Kým nebude neskoro.“

„Tisha...“ začne Chantal. Pozerá sa na mňa, akoby ma už mali pochovať. Aj jej mama ma ľutuje. Ibaže ja ich ľútosť nepotrebujem. Ja potrebujem, aby mi pomohli nájsť Lea. Presne to potrebujem – a nič iné. Zakrútim hlavou.

„Tisha, počúvaj ma,“ osloví ma pani Blairová. „Nedokážeme ho zachrániť, nikto z nás. Ani nevieme, kam ho vzali a kto to bol. Bude najlepšie, keď sa s tým čo najrýchlejšie vyrovnáš.“

Začne vo mne pláť hnev. „Nerozprávajte o Leovi, akoby už bol mŕtvy!“ zvrknem. „Leo je živý – a ja ho nájdem!“

„Len sa zbytočne obetuješ pre niečo, čo nedokážeš zmeniť!“

A keby aj – nezaujíma ma to. Je to predsa Leo, to najúžasnejšie stvorenie na svete. „Aspoň sa nezachovám ako zbabelec. Aspoň skúsim niečo urobiť. Stále je lepšie neuspieť a pokúsiť sa o niečo, ako uspieť v ničnerobení.“ Zatvorím oči a zhlboka sa nadýchnem.

Ticho sa rozhostí po celom dome ako chladný ťaživý balvan.

Keď sme odchádzali zo Švédska, mama povedala: Musíš byť statočná. Keby sa čokoľvek stalo, nesmieš pustiť Lea z dohľadu.Verím ti. Postaraj sa oňho.

Postarám sa, mama.

Postarám.

*-*-*-*-*

„Nespomínaj také veci pred mamou,“ sykne Chantal, keď zatvoríme dvere do jej izby. „Čo si sa zbláznila?“

„Chcem len nájsť Lea,“ bránim sa.

„A ja ti chcem pomôcť. Neduj sa.“

Prekvapene zažmurkám. Vzhliadnem. „To ako fakt?“ neveriacky sa pýtam. Tam dole, v hale, znela Chantal proti všetkému, za čím som si stála.