Čip

15. kapitola

Pätnásta kapitola

Spomienky z minulých čias

Nedokážem ani slovami popísať, ako sa cítim. Nie je to žiadne rúcanie sa reality, ako by som to očakávala. Nie sú to žiadne slzy, žiadne výkriky. Iba stuhnem a pozerám sa na Rheniu. Dych sa mi zadrhne a ja pomaly spracúvam to, čo mi povedala. A na to slová neexistujú. To musíte prežiť. To musíce cítiť.

Cítiť prázdnotu, ale zároveň iskrivý výbuch. Nevedieť sa rozhodnúť, ktoré z tých dvoch vecí práve cítite. Stredajú sa ako na bežiacom páse a každú sekundu ma ochromujú.

Kúsok po kúsku v pomalých intervaloch mi dochádza pravda.

Leo je preč. Možno je živý, ale trpí. Možno je mŕtvy. Neviem o ňom ani ň.

Pokúsim sa niečo povedať, ale hlas ma sklame a zlomí sa ešte skôr, než stihnem otvoriť ústa. Prehrabnem si vlasy, zatvorím oči a zhlboka sa nadýchnem.

Ferdian je mŕtvy. A Guzerianovi na jazyku visí smrť. Rhenia z toho vyviazla.

Otvorím oči a očakávam, že svet, ktorý uvidím, bude iný. Že sa aspoň trochu zmení. No nie. Tá mrcha ostáva stále rovnaká. Ako si to dovoľuje?

Našli nás.

Taká jednoduchá myšlienka sa takými veľkými následkami. Čokoľvek mama zamýšľala, keď nás sem s Leom poslala, zlyhalo to. Leo je preč a ja som ho neochránila.

Zlyhala som.

Oči upreté na Rheniu už viac nie sú plné strachu a bolesti. Sú úplné prázdne a iskra už celkom zhasla. Mysľou lietam niekde úplne inde – niekde medzi Guidenom a hranicami vesmíru. Kiežby som tam mohla ostať.

No Rhenia ma vytrhne z môjho vnútorného úniku. Spýta sa ma: „Tisha? Povedz niečo...“ Jej hlas znie váhavo.

To je pre mňa ako katalyzátor. Jej veľké neisté oči, trasúca sa pera a tiene v pohľade. Nedokážem uveriť, že táto žena, ktorá vyzerá ako obrovské kĺbko neistoty na pokraji zrútenia, je tá istá žena, z ktorej pred tromi týždňami vyžarovala takú auru sily a vzbudzovala vo mne veľký rešpekt. Teraz je zlomená ako prasklina v skle.

Otvorím ústa, že niečo poviem, no ihneď ich zatvorím. Hrdlo mám stlačené, akoby mi tam uviazlo roztavené olovo.

Nádych. Výdych.

Leo je preč.

Ale žije.

Nájdem ho. Zachránim.

Nádych. Výdych.

Musím nájsť spôsob, ako sa dostať k Leovi, nájsť spôsob, akým ho vyrvať z ich pazúrov. Nenechám ich, aby si urobili z môjho brata pokusného králika.

V žiadnom prípade.

Aj keby mi mali ruky a nohy sprelámať, aj tak nájdem Lea. A ak mu skrivia čo i len vlások, vyškriabem im očné buľvy z gebule.

Nádych. Výdych.

„Kde ho nájdem?“ vyhŕkne zo mňa zrazu.

Rhenia vyčarpane klesne na kreslo a vloží si tvár do dlaní. Krúti hlavou. Dych má nepravidelný, trhavý a zdá sa mi, že prejde celá večnosť, kým mi zasa venuje pohľad. Teraz sa na ňu pozriem poriadne a všimnem si aj tie malé škrabance na krku, odreninu na hlave a krvou pozliepané vlasy. Musí mať rozbitú hlavu.

Ako, dočerta, pri tom všetkom vyviazla len s pár pohmliaždeninami a rozbitou hlavou, keď Ferdianovi usekli gebuľu a Guzerian leží polomŕtvy na gauči?!