Čip

14. kapitola

Štrnásta kapitola

Nikde nie je bezpečno

Stredy sú obyčajne nudné. Nikdy sa neudialo nič zvláštne. Ešte aj náš let do Británie vyšiel na štvrtok. Chantal sa asi rozhodla zrušiť nudné stredy.

Odkedy sme sa stretli na ulici, ubehlo už pár dní. Ferdian sa na tému o otcovi vyjadriť odmietol a ja doteraz nemám tušenia, prečo sa otec tak skoro vyparil z naších životov, prečo mama klamala, či dokonca ako zomrel. Tá téma je tabu. S Leom sme presvedčení, že na tú tému už ani neprehovoria. Alebo na akúkoľvek inú tému.

Tiež sa nám snažili zatajiť, kto všetko na našej ulici je Guidenčan, ale, samozrejme, sa im to nepodarilo. Chantal to všetko vyklopila. Vďaka Bohu za Chantal! Konečne mám pocit, že sa niečo aj dozviem. Neodpovedá mi na moje otázky vyhýbavo, ale mi to povie narovinu. Ako to tu funguje a podobne.

Čím viac sa rozprávam so Chantal o tejto krajine, tým menej jej rozumiem.

Každopádne, včera som očakávala, že streda bude nudná. Že sa nič nestane. Očakávala som, že vstanem, naraňajkujem sa, pôjdem čítať knihu alebo zabíjať čas iným spôsobom, naštvem Ferdiana a pôjdem spať. Zrána to tak aj bolo. Ibaže popoludní sa pred naším prahom zjavila Chantal, celá vysmiata a prikázala mi, nech sa u nej okolo piatej zastavím.

A tak som tu, postávam pred dverami z imitovaného dreva už dobrých päť minút a idem si zoškrabať prsty od nervozity. Toto mala byť streda. Nemala som vytiahnuť ani päty z domu. Tak to fungovalo celý môj život. Až na to, v duchu si odfrknem, že teraz je môj život celý naruby. Napadne mi, že by som sa možno mala prestať sťažovať a nahodiť žiarivý úsmev.

Dvere sa otvoria. Stojí v nich Andarea, Chantalina mama. Teda, myslím, že je to jej mama. Celkom sa na seba ponášajú, ale nikdy si nemôžem byť istá. Veď moja vlastná mama ostala vo Švédsku.

Zahryznem si do pery a vytlačím spomienku na mamu. Je to príliš bolestivé.

„Ahoj, Tisha,“ usmeje sa na mňa prívetivo, no jej oči sú veľmi, veľmi staré a unavené. „Poď ďalej. Chantal ťa už čaká v izbe,“ pozve ma dnu.

Dvere zavŕzgajú. Vkročím do domu a Andarea pevným stiskom ruky zatvorí dvere. Hala je zariadená veľmi stroho. Niekoľko šatníkov a botníkov. Nemôžem si nevšimnúť vešiaky, na ktorých prevláda tmavé oblečenie. Vyzujem svoje staré polorozpadnuté tenisky, ktoré som dostala pred rokom na narodeniny. Kúsok môjho domova.

Andarea ma zavedie po schodoch. Ten dom mi v mnohom pripomína Guzerianov dom, v ktorom teraz žijeme. Majú podobnú stavbu. Menšie odlišnosti, ale dalo by sa povedať, že náčrt vyšiel z pera rovnakého architekta.

Ako vychádzame po schodoch, Andarea čosi hovorí a ja si to všimnem až teraz. Občas sa mi to stáva, že sa stratím vo svojej vlastnej mysli. „... a nevšímaj si ten neporiadok. Chantal má svojský zmysel pre organizáciu, ale... nuž, sama uvidíš, čo tým myslím,“ hodí mi ďalší z tých okúzľujúcich dokonalých úsmevov. Keby nebolo tých ustaraných očí, bola by som presvedčená, že si žije svoj sen.

„Ehm,“ rozpačito rozhodním rukami. „Ďakujem, pani Blairová.“ Vstúpim do dverí.

Prvé, čo si všimnem, je zelená farba – koberec. No nie je to monotónne zelený. Je svetlozelený s tmavšou zelenou, ktorá sa krúti a pletie v stonkách kvetov. Posteľ má širokú, takmer manželskú. Nedá sa mi neusmiať. Je vidno, že Chantal má rada pohodlie. Na jednej zo stien je pripevnených niekoľko poličiek. Sú tam knihy – romány, knihy – učebnice do školy, noviny a časopisy a pár kožených malých vecišiek, ako som si všimla už skôr. Denníky, či zápisníky.