Čip

Čo zostane nezmenené [Čip timestramp]

Niektoré veci sa jednoducho nemenia.

Nie je ich mnoho, ale ak ich poriadne hľadáte, ak sa nenecháte oklamať vonkajším zjavom, nájdete ich. Nájdete ich v každodenných gestách. Úsmevy ľudí. Iskra v ich očiach. Spôsob, akým krčia pleci, keď si nevedia dať rady. Jednoducho maličkosti. Maličkosti, ktoré ani vzdialenosť nedokázala zahubiť.

Keby ste sa ma opýtali ešte včera, povedala by som vám, že to tu nenávidím. Že mi to ani náhodou nepripomína môj domov a nič tu nie je rovnaké. Tak veľmi som sa snažila držať toho, čo som poznala, až som nevidela tie veci, ktoré nás všetkých spájajú.

Tak veľmi mi chýbal domov, že som nevidela žiadnu inú možnosť.

Môjho malého bračeka som sa držala ako kliešť. Jediná vec, ktorá ma naozaj spája s domovom. Jediná známa vec v tomto chaose.

Ale čo iné to má byť ako chaos? Čo iné to má byť ako náhoda? Ak som sa niečo naučila, tak to, že všetko je len náhoda. Každé jedno náhodné rozhodnutie má svoj dopad. Mohla som byť doma, vo Švédsku. Alebo by som mohla byť na Guidene. A predsa som tu, v Británii - a cítim sa stratená vo veľkom chaose.

Toľko zmien...

Pred týždňom za mnou do izby prišiel Leo s nádejným výrazom na tvári.

"Tisha? Pôjdeš si so mnou púšťať šarkana?"

Chcela som mu odpovedať: "Šarkana? Ale veď je júl, nie september!"

Namiesto toho som len zakrútila hlavou. Bol to náš siedmy deň, odkedy sme opustili Švédsko. Stisla som pery do pevnej linky. Ako som si uvedomila moju odpoveď, obarilo ma a do očí sa mi natisli slzy. "Nemôžme, Leo," šepla som takmer nečujne. "Sme sledovaní. Je to príliš cudzie."

Zvesil hlavu a smutne si povzdychol. Bolo to také známe. Niečo, čo sa nikdy nezmenilo. Niečo, čo som dúfala, že sa ani nikdy nezmení.

Nenapadlo mi v tej chvíli nič iné, než ho objať a zájsť mu rukou do vlasov, ako to robievala mama.

"Veľmi mi chýba," bol to menej, než šepot.

"Ja viem. Aj mne chýba."

"Vráti sa. Musí sa vrátiť."

"Sľúbila nám to."

"Áno... sľúbila."

"Máme aspoň jeden druhého, Tisha."

A vtedy som si uvedomila, ako sa to všetko zmenilo. Už som to nebola ja, kto podržal Lea, maličkého vystrašeného Lea. Bol to Leo, kto podržal mňa, maličkú vystrašenú Tishu.

A za to som znenávidela celý svet.

Dnes sa však stalo čosi, čo ma prebudilo k rozumu a otvorilo mi oči.

"Ferdian?" spýtal sa ho môj diabolský brat so zvláštnou iskrou v očiach. Videla som na ňom, ako bojuje s úsmevom. Snažil si udržať vážnu tvár.

"Áno?" odvetil Ferdian duchom neprítomne nevzhliadajúc od displeja počítača. Neustále tam čosi vyťukával a podľa spôsobu, akým klepal pravou nohou, by som si dovolila tvrdiť, že je z Lea poriadne nervózny. Sledovala som to z bezpečia gauča, ale ak mám byť úprimná, o Lea som sa trochu obávala.

"Ale nič," nevinne sa usmial.

"No, tak to by bolo," zamrmlal si Ferdian spokojne.

Leo však neodišiel. Iba sa na mňa otočil a zazubil sa. Zmätene som ho sledovala - o čo sa, dočerta, snaží? Leo nadvihol obočie a vzápätí na mňa žmurkol. Čosi mi naznačil perami a prstom ukázal na Ferdiana.

Čože? naznačila som mu svojími perami. Pokrútila som hlavou. Ja - ukázala som na seba prstom - ti - ukázala som prstom na Lea - nerozumiem - ruky sa mi skrútili v neurčitom geste. Pokrčila som plecami.

Leo zavtrel hlavou smerom k Ferdianovi. Mávol rukou a otočil sa späť k nervóznemu Guidenčanovi.

"Ja len..." začal čo najnevinnejšie. Len čo otvoril ústa, ihneď ich zaklapol.

Ferdian ho na moment ignoroval, ale keď si očividne všimol, že chudák Leo tam len tak stojí, vzdychol si a podráždene vyhŕkol: "Čo teda?"

"Ále nič," prehodil nonšalantne.

Ferdian sa k nemu s nevôľou odvrátil.

A ja som mala čo robiť, aby som nevyprskla od smiechu. Zamaskovala som to kašľom, aj keď som si istá, že sa mi to nepodarilo. Ferdian sa na mňa totiž pozrel svojím najvražednejším pohľadom a ja som cítila, ako mi červenejú líca od hanby.

"Keby to nebolo nič, tak by si tu určite nestál," zvrkol nevrlo. "Tak teda do toho, Leo. Čo to je?"

Leo sa nevinne uškrnul. Ja som to už nevydržala a rozrehotala sa.

"Máš niečo na čele," povedal Leo akoby nič a upaľoval čo najďalej od Ferdiana.

Moment, kedy Ferdian uvidel v zrkadle ten obrovský päťcípy pentagram na čele nakreslený s centrafixou, nikdy nezabudnem.

Kedy to stihol urobiť? Možno už pred večerou, keď Ferdian zdriemol. Nevečeral s nami, ale ihneď sadal za konferenčný stolík. Preto som si to nevšimla.

Ferdian sa rukou dotýkal čela. Oči mal doširoka otvorené, v nich neskutočne zhrozený pohľad, ktorý vzápätí vystriedala číra zúrivosť. Zaťal dlane do pästí a zaškrípal zubami.

Zvrieskol. Nahnevane.

Jejda.

"JA TOHO PARAZITA ZABIJEM!"

Rhenia, ktorá sedela vedľa mňa a do tejto chvíle venovala pozornosť akémusi babskému časopisu, sa zamračila. "Čo sa deje, Ferdian?"

"On - on," vytisla som zo seba cez rehot neschopná dokončiť.

Rhenia konečne odtrhla oči od časopisu.

V tej chvíli už som nebola jediná, kto sa smial. "Mal si mu povedať, že aj keď sme mimozemšťania, neuznávame Satana," smiala sa Rhenia.

Ferdian len frustrovane zrúkol a pálil do kúpelne, akoby mal vrtuľu v zadku. Asi aby ho takto nevidel Guzerian - od toho by už do konca svojho života nemal pokoj.

A to bol ten moment.

Smiala som sa. Bola som úprimne šťastná. Leo bavil šialeného a Ferdian bol nevrlý. Rhenia bola pobavená a Guzerian to celé zmeškal.

Niektoré veci sa jednoducho nemenia.

Nie je ich mnoho, ale ak ich poriadne hľadáte, ak sa nenecháte oklamať vonkajším zjavom, nájdete ich. Tak veľmi som sa snažila držať toho, čo som poznala, až som nevidela tie veci, ktoré ostanú navždy rovnaké, kdekoľvek práve budem žiť.

Nájdete ich v každodenných gestách. Úsmevy ľudí. Iskra v ich očiach. Spôsob, akým krčia pleci, keď si nevedia dať rady. Jednoducho maličkosti. Maličkosti, ktoré ani vzdialenosť nedokázala zahubiť.

Ale aj mnohé väčšie veci. Povahy priateľov, rodiny či túžba po šťastí. Leov potmehútsky úsmev. Ferdianovo frustrované zrúknutie. Rheniine pobavené iskry v očiach. A pre mňa pocit, že konečne niekam patrím.

Niektoré veci sa jednoducho nezmenia.

Ako temná obloha s hviezdami, ktoré ju osvetľujú. Kdekoľvek budem, či je to Švédsko, Británila alebo Guiden, stále tu bude nejaká hviezda, ktorá osvetlí aj tú najčiernejšiu temnotu.

Moju temnotu osvetľuje Leo.

a/n: už dávnejšie som napísala jednorázovku k čipu, len som ju zabudla pridať sem, na wattpad. (vlastne bola napísaná do jednej súťaže, myslím. idk, bolo to už dávnejšie.) je zasadená niekedy po príchode do VB, malo to byť niečo milé a roztomilé bez zbytočných feels, tak snáď sa to podarilo. taktiež rozmýšľam nad tým, že by som sa k jednorázovkam čipu vrátila, ale nič nesľubujem. uvidíme. :)