Čip

7. kapitola

Siedma kapitola

Všetko, čo potrebujem

Následujúcich pár týždňov je pre mňa hektických. Kontrolujem každé svoje slovo a dávam si pozor na to, komu čo poviem. K Leovi a mame sa správať odťažito. Nechcem, aby mi zasa šiblo – či už by som niečo zabudla, alebo by som povedala niečo nevhodné, alebo, nedaj bože, by som im niečo urobila – a nechcem im ublížiť. Uvedomujem si, že už len to, ako sa správam k Leovi, mu samotné ubližuje, ale sama seba presviedčam, že je to tak lepšie.

Zrazu nemám čas na to, aby som si s ním púšťala draka. Nemám čas na to, aby som s ním kreslila obrázky či spievala detské pesničky. Nemám čas na to, aby som mu pomáhala s domácimi úlohami. Nie je to tým, že by som bola nejako zaneprázdená – ja si ten čas nechcem nájsť. Príliš sa bojím o Lea. Bojím sa samej seba. A znovu sa cítim ako srab.

Potichu ma to zožiera, stávam sa paranoidnou a už len každé zaprašťanie vetvičky mi spôsobuje zimomriavky. Namýšľam si, že ma niekto ma sleduje. Namýšľam si, že za mnou prídu muži, ž mojich halucinácií – či snov alebo čo to vlastne bolo – a niečo mi urobia. Niekedy sa mi sníva, ako ležím na chirurgickom stole a tí chlapi, čo ani neexistujú, ma rezali a skúmali ako pokusného králika. Ja šaliem. Som... šialená. Neviem, ako ďalej.

Ten incident s Katrinou tomu veľa nepridal. Vidím neskutočné veci. Desí ma to. Desím sama seba. Nechápem, čo to bolo. Vari som zabudla, že som Katrine povedala o svojich snoch? Vari by som jej povedala o niečom takom nenormálnom?

V poslednej dobe sa na mňa valia tisíce otázok, na ktoré nemám odpoveď. Niekedy mám nutkanie zveriť sa so všetkým mame, požiadať ju o pomoc, ale potom si pomyslím, že čím menej ľudí vie o mojej šialenosti, tým lepšie. Som blázon. Vždy, keď si toto pomyslím, navrie mi hrča v hrdle a ja viem, že mám pravdu. Blúznim. Vidím preludy. Premýšľam nad nenormálnymi vecami. Nie som ani človek, Kristapána!

Odfrknem si nad tou myšlienkou. Keby som Katrine povedala, že pochádzam z Guidenu, jednej utajenej planéty na druhej strane vesmíru, určite by mi neuverila po tých bludoch, čo som jej rozprávala. Alebo si zo mňa uťahovala? Nie... to sa na Katrinu nepodobá. Vie byť zábavná a vtipná, vie byť sice aj zákerná ale taktiež vie čítať z ľudí a vie si dovoliť, ako si z ľudí uťahovať. Či to bude krutý žart, alebo len nevinný žartík...

Ďalšia vec, ktorá ma utvrdzuje o mojej šialenosti, je Mikaelin generátor. Párkrát ho ešte vzala do školy, aby sa ním pochválila. Nemala žiadne známky po tom, že ju muži v čiernom zadržali. Nemala ani strach v očiach. Viem, že je odvážna, ale ja by som sa asi pocikala od strachu, keby sa to jednalo o mňa. Ona ani nenaznačila, že som jej spôsobila problémy. A generátor jej nevzali.

Posledná čudná vec je minikamera. Tá, ktorou som mala natáčať ostatných pre riaditeľku. Keď som sa vrátila do školy a ospravedlnila som sa jej, že tú kameru nemám, lebo mi asi niekde vypadla, keď som si odrela hlavu, prísne sa na mňa zamračila a povedala: „O čom to hovoríš?“ vyprskla. „Ja by som teda nikomu nedala minikameru aby sledoval žiakov a ohrozoval ich súkromie.“

Spýtala som sa jej, či nie som vylúčená. Ona sa len zarehotala krutým smiechom a oznámila mi, že hoci by ma rada vylúčila, riaditeľni som sa vyhýbala už pol roka, čiže naozaj nič nemá. Toto bola posledná kvapka.

Keby si zo mňa robila žarty Katrina, vedela by som to pochopiť. Vedela by sa aj s Mikaelou dohodnúť, aby ma zmiatli. Nejako by dala Leovi báseň o motýľovi a po pár dňoch by sa mi priznala a ospravedlnila. Ibaže nič také sa nestalo. A navyše, riaditeľka by sa istotne nedala na nejaký krutý žart. Je to predsa dospelá žena, no nie? Predsa by sa nemiešala do detskej roztržky.