Čip

2. kapitola

Druhá kapitola

Hrozba

     Na Švédsku ma vždy fascinovala príroda. Vysoké zasnežené hory s ľadovými čiapôčkami, ktoré nemizli ani v lete, nekonečné zelené tajgy, horské potoky čisté ako krištáľ a nádherná modrá obloha, na ktorej ako v nekonečnom oceáne plávali biele oblaky. Pripomínali mi zvieratá či dokonca ľudí, boli ako biele rybky v mori. Horský vzduch mi vždy dovial aj vôňu jesenných rastlín.

     Neviem, ako sa mohlo stať, že som sa narodila práve tu. Tu, kde je posledné miesto na svete, kde sa ešte príroda toleruje. Kde je snáď milión národných parkov a všetko, čo znečisťuje jediný prírodný klenot na svete, sa zakázalo.

     Ale som za to naozaj rada. Milujem prírodu. Machom obrastené popadané kmene stromov, zurčiaci potok a zlaté slnečné lúče predierajúce sa cez oblaky. Je to – dalo by sa povedať – môj druhý domov. Každé poobedie, keď idem zo školy domov, zájdem na hodinu aspoň za mesto na lúku a užívam si vôňu čerstvého horského vánku. Ležím na lúke alebo cez zimu robím anjela v snehu.

     Tu vo Švédsku, je príroda naozaj krásna, ale vo svete jedinečná a vzácna. Ostatné lesy sa vyrúbali, vzduch je znečistenými rôznymi svinstvami a prírodné katastrofy devastujú všetko, čo ľudia po celom svete vytvorili. Možno je to dobre. Ale pri tom zomierajú tisícky ľudí. Vojna, ktorá teraz prebieha v pásme Gazy už snáď od nepamäti, je kapitola sama o sebe.

    Povzdychnem si. S plnou hlavou pozorujem akvamarínocú oblohu a zas si pomyslím, že vyzerá ako more pri jednom z nórskych fjordov. Pradvaže, nie je také rozbúrené, ale má rovnaký odtieň zelenomodrej. Rovnaký odtieň, ako majú moje oči.

     Vnímam vôňu lúky zakvitnutej v krátkej jari. Ich zmiešaná vôňa sa vznáša vo vzduchu a aj v meste by som ju bola cítila. Naše mesto je plné zelene, stromov a zo svojej izby, keď sa pozriem z okna, mám vhľad na hory. Náš dom je tu za rohom – za bezpečnostným plotom. Možno preto som si vypestovala taký vzťah k prírode.

     Keď začujem kroky, strhnem sa. Prudko sa posadím a obzerám sa okolo seba, kým neuvidím nejakú osobu s havraními vlasmi. Keď sa postava priblíži a uvidím jej do tváre, spadne mi kameň zo srdca. Rozpoznám črty tváre môjho mladšieho brata.

    „Tisha!“ kričí detským hlasom. Beží ku mne a usmieva sa od ucha k uchu. Neviem si pomôcť, aj ja sa usmejem. „Celý čas som ťa hľadal,“ zabojí svoju hlavu do môjho trička. Pousmejem sa nad ním. Je odo mňa o päť rokov mladší, ale medzi nami dvoma vzniklo akézi zvláštne puto. Máme sa radi.

     Obímem ho. „Ale Leo,“ pokrčím plecami, „veď vieš, že ak ma chceš nájsť, stačí zájsť na lúku,“ povzdychnem si, ale žiarivo sa usmejem. Pri Leovi sa stále usmievam. Je to môj malý magnet na úsmev.

     Zamračí sa. „Veď som ťa aj hľadal,“ založí si ruky v bok a naoko trucuje. Pomyslím si, že je to strašne zlaté a detské. „Pôjdeš si so mnou púšťať draka?“

     „Draka?“ začudujem sa. „Veď je máj, nie september,“ zasmejem sa. keď si všimnem jeho prosebný výraz, znovu sa neubránim úsmevu. Leo, môj brat, je mi najbližšou osobou, ktorú mám. Nie mama, nie otec, ale môj brat. Kto by to povedal, však? „Tak dobre,“ súhlasím so smiechom, „už môžeš tie psie oči odložiť. Presvedčil si ma. Zasa,“ pobavene krútim hlavou. Ten malý drobec rozhodne vie, ako na mňa.

     Zasmeje sa znovivým hlasom. „Tak poď, Tish! Pohni kostrou,“ smeje sa očami a začína utekaľ k nášmu domu. Tak sa rozbehnem aj ja.