Čip

11. kapitola

Jedenásta kapitola

Svet, ako dnes poznáme

Keď som bola malá, zvykla som mávať nočné mory. Tie nočné mory boli o búrlivom vetre a o nesktornom hurikáne. Vždy som sa obávala, že sa sem dostane ničivý vzdušný vír – tornádo – a odfúkne nám dom. V tých mojich nočných morách sme ostali s mamou a Leom bez všetkého. Náš život, náš dom sa rúcal ako domček z karát a nakoniec neostalo nič, než dva polmetrové múry a samé trosky. Môj život bol v troskách a ja som sa vždy rozvzlykala.

Ibaže vždy som sa z tej nočnej mory zobudila a bežala som ihneď k mame. Nasáčkovala som sa jej pod perinu a so slziacimi očami som zaborila hlavu do jej nočnej košele. Nikdy nezabudnem na tú vôňu. Pripomínala mi čerstnú trávu, pripomínala mi vôňu poľných kvetov. Stále som vdychovala vôňu tej aviváže a vždy ma to upokojilo. Nakoniec som zaspala a ráno nebolo po nočnej more ani stopy.

Teraz nemám maminu nočnú košeľu, aby som do nej zaborila tvár a vdychla vôňu poľných kvetov. Nočné mory ma prenasledujú a ja neviem, čo s nimi urobiť. Nemám nič, čo by ma upokojilo. Nemám mamu. Nemám mamu... nariekam tu ako malé decko. Ba čo viac, ja chcem byť malým deckom. Chcem mať tri roky a myslieť si, že svet je gombička. Tie časy mi chýbajú...

Zažmurkám a vrátim sa do reality. Uvedomím si, že sedím nad otvoreným prázdnym kufrom a civím kamsi do prázdnoty. Leo už nie je v izbe, musel niekam ísť. Neviem ani odhadnúť, ako dlho som bola mimo. Mohla som do prázdneho kufra čumieť aj hodinu a nevšimla by som si to. Nikoho som nevnímala. Zatvorím ten kufor a s trasúcimi rukami ho zasuniem za miesto za dvere, aby ho nebolo vidno. Stále som z toho mimo. Ruky sa mi potia a dych sa mi trasie a mám pocit, akoby som dostala kopanec do žalúdka. Všetko sa vo mne búri.

Zaleziem do izby a vytiahnem si Leov skicár s ceruzkou s tým, že niečo nakreslím. Po zvyšok dňa nevystrčím päty z izby. Namiesto toho kreslím Švédsko do každého detailu. Lúku, domov, školu, hory. Keď sa minú papiere, bolí ma zápästie a je neskoro večer.

Keď zaspávam, Leo ma drží za ruku. Ja si sľúbim, že zajtra musím od Rhenie a Guzeriana – pochybujem, že Ferdian mi niečo povie – získať odpovede na svoje otázky.

Štve ma tá bezmocnosť. Štve ma, že mi nedochádzajú veci tak, ako dochádzajú Leovi. Nervozita za posledných pár dní by sa vo mne dala doslova krájať. Tá neistota. Toľko otázok a tak málo odpovedí. Bojím sa však len jediného – ak získam odpovede, čo ak vyvolajú ešte viac otázok? Čo ak sa na mňa ťarcha všetkého, čo sa za posledný mesiac stalo, napokon zrúti? Čo aj sa zrútim ja?

Neviem, kedy zaspím. V jednej minúte ležím na posteli so zatvorenými očami a premýšľam, v druhej minúte utekám pred desivými zelenými číslami. Keď sa však ráno zobudím a otvorím oči, na nočnú moru si nepamätám. Namiesto toho sa neviem zbaviť pocitu, že som zabudla na niečo dôležité...

*-*-*-*-*

Zobudím sa na akýsi šramot. Čosi ma šteklí na čele, tak zatrepem hlavou a posadím sa. Až potom otvorím oči, poškrabem sa na čele a poobzeral sa po izbe. Tak trochu som dúfala, že všetko to bola len nočná mora a ja sa zobudím vo Švédsku... a potom –

--skríknem.

Nado mnou sa vznáša akýsi... hmyz. Abnormálne veľký hmyz. Telo to má hrubé ako môj prostredník a je to dlhé asi ako dva prsty. Je to veľké, poletuje to, obrovské krídla sa mu trblietajú v slnečnom svetle prechádzajúcom zvonku levanduľovými farbami... chrobák je veľký ako vták. Má to šesť chlpaných článkovaných nôh a mozaikovité oči. Keď mi to sadne päť centimetrov od ruky, už a nadychujem, že zakričím znovu, keď tu si všimnem kresbu na motýľových krídlach.