Čip

3. kapitola

Tretia kapitola

O strachu a slabostiach

Je ťažké sústrediť sa na učenie, keď mi včera mama povedala, že sa sťahujeme. Celý deň len rozmýšľam nad tým, že v júli sa sťahujeme. Necelý mesiac a pol. Z môjho hrdla mi unikne ťaživý vzdych, ktorý nesie všetko, čo ma trápi. Potom si však poviem: Nie. Kašli na to. Rozlúč sa s Katrinou a vypadni hocikam. Hoc aj na Mars... na Guiden.

Pozriem na hodiny. Nevnímam profesorov hlas, ale odratúvam minúty do konca. Ôsma hodina je pre každého zabiják, nie len pre mňa. Očami sa pokúsim zhypnotizovať hodinovú ručičku, aby sa posunula dopredu. Ach, ešte dvadsať minút...

Tupo hľadím na profesora a hoci sa snažím, aby som vyzerala duchaprítomne, pochybujem, že sa mi to darí. Sem-tam prikývnem, sem-tam si načmarbám niečo do zošita a pomaly zisťujem, že z tých čarbaníc sa na mňa pozerá aligátor. To zviera je nakreslené natoľko dobre, že sa dá rozoznať, hoci má príliš krátke nohy, príliš dlhý chvost a jeho pysk pripomína prasačí rypák. Pomyslím si, že s trochou cviku by som vedela obstojne kresliť.

Katrina mi k zošitu posunie zdrap papiera, na ktorom stojí: S tým Borgholmom si si to nerozmyslela? Pomaly zažmurkám, pretože nechápem, čo tým myslí. Aký Borgholm? Zamračím sa, pokrčim plecami a ospravedlňujúco sa na ňu pozriem. Bez napísania odpovede jej posuniem papier.

Trvá len krátky okamih, kým mi papier podsunie znovu aj s vysvetlením. Mikaela nás pozvala na víkend  – mňa, Annu, pár ďalších aj teba. Tak ideš či nie?

Očami prejdem po tejto poznámke znova a znova. Nejaký sprostý Borgholm mi úplne vyfučal z hlavy. Ešte stále som mimo z toho sťahovania, z Leových problémov. Mikaela so mnou sotva prehovorí dva slova, ale s Katrinou si celkom rozumie. Pravdepodobne ma pozvala len preto, aby tam šla aj Katrina. Nemám chuť ísť niekam inam, chcem byť len doma. A aj keby som tam chcela ísť, moja mama by bola absolútne proti. A čo by povedal Leo? Bol by bezo mňa sám... cítila by som sa ako zradkyňa. A tak som v zlomku sekundy tú absolútne lákavú – akože sarkazmus – možnosť zamietla.

Prepáč, naškrabem na papier pod jej krasopisné slová svoju odpoveď, ale nie. Veď poznáš moju mamu... Podsuniem jej správu. Keď si ju prečíta, zamračí sa, ale vie, že sa so mnou nemá šancu hádať. Aspoň jedna dobrá vec na tom, mať prísneho rodiča, bola tá, že výhovorka ako táto vyzerá úplne realisticky. A vlastne ani toto nie je výhovorka. Veď keby mala vedela, dopadlo by to úplne rovnako. Katrina pokrčí papier a keď sa profesor nepozerá, vyhodí ho do koša. Jej muška je našťastie presná. Poslednýkrát po mne hodí drsný pohľad, ale do konca hodiny sa na mňa už ani nepozrie.

Potom zazvoní. V triede nastane obvyklý šum, všetci si zbalíme veci a profesor nás vyprevadí z triedy. Na obede sme už všetci boli. Tašku prehodím cez plece a kráčam dole schodiskom. Som myšlienkami preč, v hlave mám prázdno. Určite musím vyzerať ako čudák.

Veď ja som vždy bola ako čudák – aj čo sa výzoru týka. Opravte ma, ak sa mýlim, ale vo Švédsku len ťažko nájdete niekoho s olivovou pleťou a čiernymi vlasmi. Takmer každá moja spolužiačka v triede má plavý závoj z vlasov, ktorý ja potichu závidím. Alebo majú ohnivé kučery, ktoré hrajú na slnečnom svetle ako plamene. Ja som oproti nim fádna.

Stále kráčam, občas vnímam svet, občas si pomyslím, že niečo je čudné, ale v zápätí tú myšlienku ihneď zavrhnem. A odletím do ďalšieho sveta, v ktorom tiež nedostanem dlho. Sem-tam ma niečo stiahne späť na Zem.

Ako bolesť. Ako chladný, bezcitný smiech. Ako rozmazaná machuľa, ktorá sa mi utvorila zo sveta.

Dopadnem tvrdo a skotúľam sa cez tie štyri posledné schody. V očiach ma pália slzy, ale aj tak sa snažím čím rýchlejšie postaviť na svoje nemotorné nohy. Zachytím sa o zábradlie, no niekto mi z celej sily buchne po prstoch, že stratím rovnováhu a narazím si kostrč.