Čip

Epilóg

Epilóg

Čiara v piesku

Leo

Niekoľko dní pred smrťou triumvirátu som mal siahodlhý rozhovor s Guzerianom.

„Zaujímalo by ma, prečo sa Guidenčania pritrepali na Zem,“ povedal som, keď Guzerian prišiel do obývačky a sadol si na gauč. Ja som sa váľal v kresle a prepínal programy. Nudil som sa. Tisha bola zas pri Chantal, Ferdian bol zatvorený niekde vo svojej pracovni a Rhenia si šla vybaviť niečo dôležité.

„Conradina vám to nikdy nevysvetlila?“ spýtal sa so záujmom.

„Mama nám rozprávala o úžasných veterných búrkach, ktoré premenili oblohu na maľovaný obraz, nie o tom, prečo sme tie úžasné búrky opustili.“

Na ovládači stisnem červené tlačítko a vypnem televízor. Ešte hlbšie sa zahniezdim do kresla.

„Pred pätdesiatimi rokmi bola Zem v katastrofálnom stave. Podobalo sa to na hociktorý postapokalyptický román. My sme sa rozhodli pomôcť,“ pokrčil plecami. „To sa nám veľmi nevyplatilo,“ okomentoval sucho.

„Okej. A prečo ste sa rozhodli pomôcť? Z čistej nezištnosti?“ vyprskol som.

„Aj Guiden bol kedysi v poriadnej kaši – a ktosi nám pomohol.“

Civel som naňho s otvorenými ústami.

Zrejme si všimol môj rozhorčený pohľad, lebo sa zasmial a pokračoval: „Tiež sme dúfali, že tým získame spojencov.“

Takže vlastne pomohli Zemi vyhrabať sa zo sračiek a odplatou bola smrť.

„Tak to ste urobili poriadny prešľap.“

„Za svoje chybné rozhodnutia nesieme následky.“

„Takže keby si mohol vrátiť čas, dopadlo by to inak?“ napadlo ma. Bol som úprimne zvedavý, čo mi odpovie.

„Samozrejme, že áno,“ vyprskol a v tej chvíli mi pripomínal Ferdiana. „Urobil by som všetko preto, aby sme stratili čo najmenej našich ľudí. Boli by tu opatrenia. Boli by sme pripravení.“

Takže aj po tom všetkom by urobil to isté rozhodnute – pomohol umierajúcej planéte. 

Moje myšlienky sa museli odraziť na mojej tvári, pretože Guzerian prikývol a povedal: „Že som sem prišiel, neľutujem. Mal som aj iné dôvody.“

Odvrátil som sa. Nemohol som nepremýšľať o tom, aký by bol môj život, keby Guzerianove iné dôvody neexistovali. Predstaviť som si to ale nedokázal.

*-*-*-*-*

Nočné mory ma trápia ešte tri týždne.

Každú noc zatvorím oči a stratím sa v spomienkach. Každú noc prežívam tú istú chvíľu a potom sa zobudím pokrytý ľadovým potom. Rozhliadnem sa okolo seba a zistím, že už nie som doma vo Švédsku, ani v Guzerianovej sklenenej vile, dokonca ani v chladnom podzemí Phila Jonesa.

Zobudím sa v tme, uprostred noci (alebo niečomu, čo je v tejto situácii noci najbližšie) a započujem tiché vrčanie motorov. Chvíľu mi trvá, než mi srdce prestane zbesilo biť a vráti sa do normálu. Potom si všimnem bledú pokožku a nesmierne dlhé kostnaté prsty na rukách. Je to cudzí pocit, aj keď mi každý hovorí, že takto je to prirodzené.

Svoju tvár v zrkadle nespoznávam. Všetky moje charakteristické črty sa stratili.

Dokonca aj môj hlas sa zmenil. Jazyk mám príliš dlhý – bránil by mi vo formovaní slov v akomkoľvek ľudskom jazyku. Naopak, Guidenčina znie ostrejšie, ľubozvučnejšie. No vždy, keď sa počujem rozprávať, strasiem sa.