Čip

9. kapitola

Deviata kapitola

Teleport

V momente, keď sa začne ten chlap pýtať, stojím celá napätá. Leo však neukazuje, žeby sa bál, hoci istotne musí prežívať traumu. Veď má deväť rokov a ja mám čo robiť, aby som sa nezosypala. Najprv sa chlap pýta obyčajné otázky, ako naše mená, dátumy narodenia či kde sme bývali. Leo odpovedá úplne uvoľnene, na tvári sa mu dokonca rysuje mierny úsmev! Čím ďalej sa však pýta, tým viac si uvedomujem fakt, že tu sa jednoducho nedá klamať. Neviem síce, ako to tu funguje, ale neschopnosť niečo urobiť ma zožiera. Neviem sa pohnúť, nedokážem nič povedať. Sledujem len toho chlapa a Lea.

Po ďalšom údere sekundovej ručičky sa však všetko zmení. Z nevinných otázok ako: Kde si chodil do školy, sa to zmenilo na: Nie ste teroristi?

„Prečo ste sa rozhodli opustiť Švédsko a presťahovať sa do Veľkej Británie?“ prísne na nás zazerá.

Som predvedžená, že Leo odpovie, že nevie. Ale potom sa mi vybaví spomienka nie taká stará. Spomienka maminho záhadného telefonátu. Leo už začína chápať, Tisha ešte nie. A vtedy ma obleje pot. Napäto sedím a želám si, aby to nepovedal, ale zároveň túžim poznať dôvod.

Mykne plecami. „Nie som si istý. Mamička povedala, že potrebuje lepšiu prácu a okrem toho, Tishu šikanovali, tak sme sa rozhodli presťahovať. Osobne si myslím, že mamička dúfa, že nám pomôže rodina, čo je v Británii. Sú to dospelácke veci, veľa neviem.“

Rodina v Británii. Rodina v Británii. Rodina v Británii.

Som stuhnutá. Túto časť počujem vo svojej hlave stále dkola a dokola. Je možné, že by v Británii boli nejakí Guidenčania. Moje oči sa doširoka otvoria. V hlave mi zabzučí ďalší úryvok z maminho telefónu. Vlastne ani nechápem, prečo chcú, aby sme tam išli. Ako to, že mi to nikdy nedošlo?

„Aká rodina,“ oblizne si pery ako mačka pred lovom na myš. Srdce sa mi rozbúcha od strachu.

Teraz povie, že Guidenčania. A potom sa ten chlap z čísel spýta, kto sú to Guidenčania. A Leo odpovie, že sú to mimozemšťania. A potom od nás budú chcieť získať informáciu, kde presne je Guiden. A potom nás zabiju. A všetkých naokolo. A potom –

„Ujovia a tety. Babky a dedkovia. Sesternice a bratranci. Rodina, ktorú sme nikdy nespoznali, pretože odišli od nás do Británie.“

Zažmurkám. Vlastne je to pravda. Ale mňa by nikdy nenapadlo povedať to takto. Vždy som mala za to, že Leo je doslova nadšený Guidenom, že ho ihneď napadnú ufóni. Otrasiem sa zo svojich myšlienok. Brr. V mysli si poznamenám, že už sa nikdy nenazvem ufónom.

„Aké máte plány v Británii?“

Ovládnuť svet, odfrknem si v mysli sarkasticky. Čo iné by partička ufónov chcela urobiť? Skepticky pozerám na toho chlapa a zrazu mi nepripadá hrozivý, ale smiešny. Je ako decko, čo hľadá sušené hrozienko medzi zajačími bobkami.

„Chcem tam chodiť do školy, nájsť si kamarátov, kresliť si s Tishou a púšťať si šarkana,“ vyvalí na chlapa oči. „Myslíte, že si tam stále môžem púšťať šarkany?“

Pozrie sa naňho otráveným a pobaveným pohľadom zároveň. Leovu otázku však ignoruje. Poškrabe sa na strnisku a zamyslene si pohmkáva. Zažmurkám. Keby som mohla, usmiala by som sa. Je koniec, pomyslím si. Sekundová ručička sa pohne.

„Tak teda dobre,“ povie po chvíli a premerá si ma zamysleným pohľadom. Stlačí spúšť na zbrani a ja znovu pohltím lúč čudného svetla. Otvorím ústa a naprzdno ich zaklapnem. Bolo to čudné – nemôcť rozprávať. „Choďte cez tie dvere.“