Čip

12. kapitola

Dvanásta kapitola

Veľký otáznik

Moje srdce padne kamsi doprázdna. Oči sa mi zavrú a už sa vidím mŕtvu. Čosi kričím, ale nerozumiem sa. Počujem svoj hlas, ale nevnímam slová. Vlastne ani rozprávam, vzlykám. Objímem sama seba, až sa mi prsty zarývajú do ramien. Necítim však žiadnu bolesť.

Všetko sa spomalí.

Vrátane mňa. Ostanem paralyzovaná, oči civiace na približujúcu sa budovu. Ústa pootvorené. Kričím. Nekričím. Som nemá. Nevýjde zo mňa ani hlások. Som si istá, že zomriem.

„Guzerian! Rob niečo!“ skríknem.

V ušiach počuť pulzovanie krvi. Buchot srdca, ktoré je si isté, že jeho čas je zrátaný.

A potom sa všetko udeje tak rýchlo.

Škripot, buchot, praskot. Snaha spomaliť. Letmobil sa vykriví. Udriem si hlavu, skríknem. Útržky obrazov, čo moje oči zachytia. Leo tisnúci sa zozadu k mojej stoličke. Guzerian snažiaci sa o kontrolu nad strojom. Mihajúce sa obrazy. Bribližujúca sa budova.

A potom to prestane.

A potom je po všetkom.

*-*-*-*-*

Vraví sa, že keď ste v šoku, vidíte veci, ktoré skutočne neexistujú. Predstavujete si veci, po ktorých túžite. Práve teraz, v tomto momente, túžim po tom, aby sa to vozidlo zastavilo. Oči mám zatvorené tak silno, až mi slzia. Moja myseľ je prázdna. Opakujem si len jedno: Prežiť prežiť prežiť prežiť prežiť!

„Uff,“ začujem Guzerianov hlas. „Tak toto som... nečakal,“ povie a začne sa smiať. Smeje sa, chápete? Jeho hlas znie zváštne, ale rozhodne je šťastný.

Zmätene otvorím jedno oko. Stojíme. Teda zastavili sme, ale stále visíme niekoľko metrov vo vzduchu. Ako je to, sakra, možné? Oceľová budova je od nás ďaleko asi dvadsať centimetrov... Žijeme. Srdce mi tlčie ako splašené. Žijeme.

„Čo sa tu stalo?“ spýtam sa trasľavým hlasom. „Leo!“ skríknem, otočím sa na sedačke a pozriem sa na svojho brata, ktorý sa na mňa usmieva. Keby som mohla, ihneď by som ho objala. „Panebože, skoro sme zomreli,“ zašepkám. Znovu sa otočím na Guzeriana. „Ako to, že žijeme?“

Veľavýznamne sa na mňa pozrie. „Pozri sa, čo nás zastavilo.“

Zamračím sa. „Nič. Nič nás nezastavilo, veď je tam len vzduch, tak čo by nás mohlo zastaviť.“ A potom si to všimnem. Na mieste, kde sa začína povrch budovy, sa čosi vlní. Akoby to bola voda, ibaže je to vzduch. Nechápem. „To je... nejaký silový štít?“

„Pole. Silové pole, čo nás zastavilo.“

Pocítim úľavu. Ústa sa mi rozšíria do obrovského úsmevu. „Vidím, že tu máte aspoň dobrý bezpečnostný systém. My sme si museli vystačiť s airbagmi,“ zažartujem.

Guzerian sa však neusmeje na mojom žarte. „Toto nie je bezpečnostný systém auta. Dokonca ani budovy.“

Cítim sa, akoby mi niekto dal po pysku. „Tak čo to je?“ zamračím sa. „Čo nás zastavilo?“

Leo si odkašle. „To som, ehm,“ jeho líca trochu zružovejú, „to som bol asi ja,“ prizná sa.

Oči mi takmer vypadnú z jamôk. „Ako?“

Leo pokrčí plecami. Guzerian si povzdychne. „Tuto nie. Je to nebezpečné vysvetliť to na verejnosti. Nevieš, kto ťa začuje. Doma. Doma to všetko vysvelím.“